DEJEPIS - NÁRODNÉ DEJINY SLOVÁKOV V ROKOCH 1848 - 1918
Pomocné texty vzaté z prác rozličných autorov - ako pomôcka k štúdiu
TÉMY:
1. SLOVÁCI V ROKOCH REVOLÚCIE 1848 - 1849
2. ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 - 1856)
3. SLOVENSKO V POREVOLÚČNEJ MONARCHII
4. MEMORANDUM SLOVENSKÉHO NÁRODA A MATICA SLOVENSKÁ
5. TRI SLOVENSKÉ GYMNÁZIA
6. PHDR. ANDREJ RADLINSKÝ A SPOLOK SV. VOJTECHA
7. ANDREJ KMEŤ A SLOVENSKÁ MUZEÁLNA SPOLOČNOSŤ
8. SLOVENSKO V POLITICKEJ PASIVITE V ROKOCH 1875-1896
9. POLITICKÉ AKTIVITY SLOVÁKOV NA PRELOME 19.-20. STOROČIA
10. PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A VZNIK ČSR 1914-1918
11. POLITICKOSPOLOČENSKÉ AKTIVITY KŇAZOV KOŠICKEJ
DIECÉZY V OBDOBÍ FORMOVANIA A STABILIZÁCIE PRVEJ ČSR
Literatúra:
VNUK, František: Sto päťdesiat rokov v žívote národa. Slovensko v rokoch 1843-1993. Lúč
Bratislava 2004, 470 strán.
HARČAR, A.: Žil som v Košiciach. Lúč Bratislava 2003, 512 strán.
ĎURICA, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. SPN Bratislava 1995, 270 strán.
ŠANDORFI, Rudolf: Buďme hrdí na dejiny Slovákov. Toronto-Ružomberok 1992, 140 strán.
KOVÁČ, Dušan: Dějiny Slovenska. Lidové Noviny Praha 2002, 423 strán.
ČIŽMÁR, M.(zost.): Štefan Onderčo kňaz, rodoľub a politik. VMV Prešov 1995, 135 strán.
ĎURČANSKÝ, Ferdinand: Pohľad na slovenskú politickú minulosť. Bratislava 1943, 365
strán.
BOKES, František: Dejiny Slovákov a Slovenska od najstarších čias až po prítomnosť. SAVÚ
Bratislava 1946, 450 strán (Slovenská vlastiveda. Dejiny, zv. IV.)
Je treba konštatovať, že rok 1848 sa stal rokom revolúcií vo viacerých krajinách Európy. Začalo sa to v januári 1848 na Sicílii a odtiaľ sa revolúcia rozšírila na Francúzsko. Tamojší obyvatelia boli sklamaní politikou Ľudovíta Filipa. Vo februári vypukla revolúcia a po pouličných bojoch na barikádach v Paríži zmietla monarchiu a dňa 24. februára 1848 nastolila republiku. Dňa 13. marca 1848 zasiahla revolúčna vlna aj Viedeň. Rakúsky kancelár knieža Metternich, ktorý kontroloval svojím policajným aparátom politiku Habsburskej ríše počas napoleonských vojen a po nich, musel náhle odstúpiť. Keďže v rámci monarchie žili mnohé národy, ktoré sa okrem ľudských a občianskych práv dožadovali aj národnej slobody, revolúcia našla ohlas vo všetkých národoch ríše. Najmä v Uhorsku, kde národnostné pomery boli veľmi zložité, mala revolúcia búrlivý priebeh. Ľudovít Kossuth žiadal pre Uhorsko samostatnú vládu. Tá vydala celý rad zákonov a podľa nich sa Uhorsko stalo nezávislým štátom s ministerstvami, ktoré boli zodpovedné snemu. Chorľavý panovník Ferdinand V. potvrdil v apríli 1848 uznesenia uhorského snemu. Panovníkova osoba spájala Rakúsko s Uhorskom v personálnej únii. Bathyanyho peštianska vláda zvolávala v apríli a v máji 1848 po župách a obciach masové zhromaždenia obyvateľstva a na nich sa slávnostne vyhlasoval zákon o zrušení poddanstva, cirkevného desiatku a zákon o politických slobodách. Zdôrazňovalo sa, že šľachta sa dobrovoľne, z vlastenectva, zriekla svojich výsad v prospech ľudu.
Revolučná vlna, korá sa od prvých dní roku 1848 začala valiť Európou, nemohla nezasiahnuť triednymi a národnostnými konfliktmi habsburskú monarchiu. Tá sa začala otriasať vo svojich základoch. Marcové revolúčne búrky vo Viedni, ktoré zmietli nenávideného kancelára Klemensa Metternicha a od vystrašeného cisára Ferdinanda V. vymohli prísľub ústavy, sa takmer súčasne prejavili aj v ostatných častiach monarchie. V Pešti sa búrili ľudové vrstvy a študentská mládež. V Bratislave poznamenávali rokovania uhorského stavovského snemu. Na ňom už niekoľko mesiacov hľadali cesty k hospodárskemu, sociálnemu i politickému prebudovaniu Uhorska. K najdemokratickejším a najradikalnejším predstaviteľom patril Ľudovít Štúr, "vyslanec" za mesto Zvolen. Od svojho prvého vystúpenia sa stal žalobcom za útlak poddaného sedliaka, za odbúrané práva miest, za odoprenie základných práv utláčaným národom. Svojimi demokratickými postojmi a návrhmi na riešenie ťažiskových problémov doby o hlavu predstihol všetkých vtedajších "snemových vyslancov", vrátane príslušnikov maďarskej liberálnej šľachty, ktorá - mávajúc zástavou s heslami o slobode, rovnosti a bratstva - pasovala sa za vodcu revolučného pohybu v Uhorsku.
Strach z revolúčneho prívalu a úsilie o jeho vtesnanie do koryta bezpečného pre mocných narýchlo nadiktovalo pánom v uhorskom sneme vyše tridsať zákonov primäli ich za ne hlasovať. A tento strach viedol aj ruku panovníka pri ich podpisovaní. Uhorskej liberálnej šľachte sa dostala do rúk šanca na skutočné hospodárske a sociálne prebudovanie Uhorska. Nevyužila ju však, lebo ju využiť nechcela. Uhorský snem sa pousiloval čo najmenej oslabiť hospodársku a politickú moc šľachty a vykonal všetko, aby zakonzervoval jej nadvládu, i keď v čiastočne modernejšom odeve. Prijaté zákony síce podťali hlavné korene feudalizmu a otvorili cestu kapitalistickému vývoju, zostali však na polceste.
Najvýznamnejším spomedzi marcových zákonov bol zákon o zrušení poddanstva. Jeho polovičatosť spočívala najmä v tom, že
- od služobných povinnosti oslobodil len časť roľníctva a ani tú nie od všetkých,
- že šľachte zabezpečil finančné odškodné a zachoval jej obrovské veľkostatky,
- že nevyriešil užívanie lesov, spoločných pasienkov, neurbárskej pôdy, kopaníc a tzv. zmluvnej pôdy.
Polovičaté boli aj ostatné zákony. Napríklad zdanlivo demokratický princíp ľudového zastupiteľstva sa stal iluzorným, keď zákon priznal volebné právo len piatim-šiestim mužom zo sta a ani jednej žene. Zákon o slobode tlače a prejavu čoskoro zviazala povinnosť zložiť kauciu a predpisy o cenzúre.
Jednoznačne nedemokraticky sa postavil snem k požiadavkam nemaďarských národov. Nielenže neriešil národnostnú otázku a nepriznal nemaďarským národom ani základné práva, ale naopak, odhlasoval dva zákony, ktoré upevnili postavenie maďarského národa ako jediného panujúceho národa v Uhorsku.
Zákon o zrušení poddanstva nemohol uspokojiť roľníkov, najmä tú časť, ktorá sa nedostala k pôde. Na Slovensku sa na čelo nespokojných roľníckych más postavili predstavitelia radikálnej demokratickej inteligencie, akými boli revolučný básnik Janko Kráľ, a "buričský" učiteľ Ján Rotarides. Pod ich vedením sa búril ľud Hontianskej stolice. Pod vedením iných, ale zväčša i bez vedenia, prejavovali nespokojnosť roľnícke masy v Gemeri, Turci, Šariši, vo Zvolenskej či Nitrianskej stolici. Vedno so symbolickým pálením derešov zaberali pôdu, lesy, pasienky, odopierali robotovať a odvádzať poplatky.
V prvom revolučnom roku vstúpil na scénu aj proletariát. Koncom marca sa domáhali sociálnych výdobytkov slovenskí banskí a hutnícki robotníci v Banskej Štiavnici a na okolí. Žiadali zvýšenie mzdy, jej pravidelné dvojtýždenné vyplácanie, zníženie cien potravín, ba i prevzatie banskej správy robotníctvom a utvorenie "baníckej republiky". Hnutie, ktoré ideovo korenilo v myšlienkach francúzskych utopistických socialistov, potlačilo vojsko. V Bratislave štrajkovali krajčírski tovariši, vo viacerých mestách sa búrila chudoba.
Žiadosti slovenského národa
Na ľudových zhromaždeniach v prvej polovici roka 1848, najmä na západnom Slovensku, spájali požiadavky sociálne s národnými. Tak to bolo na zhromaždeniach v Myjave, vo Vrbovciach a hlavne v Brezovej, kde 28. apríla 1848 na veľkom ľudovom zhromaždení prijali Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici.
Najúžšie spojenie slovenských národných požiadaviek s požiadavkami národnými všeobecne demokratickými obsahoval najvýznamnejší dokument tých čias - Žiadosti slovenského národa. Pripravili ich na porade 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši a na druhý deň ich aj verejne predniesli na veľkom ľudovom zhromaždení. (Kučera, M. - Kostický, B.: Slovensko v obrazoch. História, cd.). Text zostavilo 28 popredných predstaviteľov slovenského národného hnutia pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Marka Daxnera, Jána Francisciho. Zhromaždenie formulovalo Žiadosti slovenského národa v štrnastích bodoch:
1. Slovenský národ sa dovoláva rovnosti, slobody, bratstva pre všetky národy Uhorska.
2. Požaduje celouhorský snem, s právom pre zástupcu každého národa hovoriť národnou rečou.
3. Žiada osobitné národné snemy pre jednotlivé národy žijúce v Uhorsku a ohraničené podľa národných hraníc.
4. Zástupcovia jednotlivých národov na celouhorskom sneme mali sa spravovať podľa úprav, ktoré dostali od tých, čo ich na snem vyslali. V opačnom prípade mal ich stíhať trest.
5. Pri rokovaniach o verejných veciach sa mala používať materinská reč.
6. Zriadenie národných škôl, od základných, meštianskych, reálnych, dievčenských ústavov až po učiteľské semináre, vyššie literárne kňazské ústavy, gymnáziá, lýceá, akadémie, polytechnický ústav a jednej univerzity.
7. Slovenčina sa mala zaviesť do všetkých škôl, počnúc ľudovými a končiac univerzitou. Maďarské stolice mali zakladať vo svojich školách katedry slovenskej reči pre Maďarov a slovenské stolice zasa katedry maďarskej reči pre Slovákov, aby sa oba národy vzájomne zblížili.
8. Žiadosti žiadali odstrániť v Uhorsku panovanie jedných národov nad druhými národnosťami. Žiadosti spomínajú aj slobodné používanie národných farieb. Veliteľmi národných gárd na Slovensku mali byť Slováci a veliacou rečou mala byť slovenčina.
9. Slováci žiadali všeobecné volebné právo. Úradníkmi mali byť len verní synovia národa a odrodilstvo sa malo trestať ako zrada na národe a vlasti.
10. Požadovala sa i sloboda tlače, zhromažďovacie a spolčovacie právo, ako i zabezpečenie osobnej slobody pri cestách po krajine.
11. Usporiadanie agrárnych pomerov: lesy, kopanice, lúky a pastviny, ktorých sa ľud zmocnil v prvých dňoch slobody, a ktoré im páni znovu odobrali, mali sa ľudu vrátiť.
12. Prepustenie slovenských národovcov, Janka Kráľa a Jána Rotaridesa, väznených preto, že v Príbelciach verejne poučovali slovenský ľud o nových zákonoch.
13. Uvoľnenie poľského národa v Haliči, aby sa mu konečne dostalo milosti a spravodlivosti.
14. Mikulášske Žiadosti slovenského národa pokladali splnenie týchto spravodlivých Žiadosti za podmienku šťastia slovenského národa a zabezpečenia jeho národnosti.
Referentom a prednášateľom Žiadosti slovenského národa bol Ján Francisci. Žiadosti slovenského národa sledovali čo najširšie uplatnenie práv slovenčiny v rozličných oblastiach národného a štátneho života. Celkove sú preniknuté princípom národnostnej rovnoprávnosti medzi národom slovenských a maďarským. Tento princíp pokladali pôvodcovia Žiadosti slovenského národa za podmienku ďalšieho jestvovania Uhorska, v ktorom rovnoprávne národy nebudú môcť utvoriť jednotný uhorský národ a jednotný uhorský štát. Tento štát sa má nahradiť federalistickým usporiadaním na národnostnom základe.
Oproti rozličným národno-politickým prejavom majú mikulášske Žiadosti slovenského národa tú prednosť, že ich koncipovali a schválili zástupcovia celého národa. Podľa odbornej mienky profesora dr. Daniela Rapanta, Žiadosti slovenského národa z vecnej stránky znamenajú nielen súhrn, ale i stupňovanie a dobudovanie návrhov na usporiadanie národnostných pomerov v Uhorsku vôbec. Sú vrcholom slovenského národného snaženia. Boli významným činom, lebo vyjadrili slovenskú túžbu po národnej osobitosti. Slováci sa usilovali pritom o riešenie slovenskej otázky v uhorskom rámci a súčasne Žiadosti slovenského národa boli i programom pre ďalšiu slovenskú činnosť v nasledujúcich desaťročiach.
V pohnutých a búrlivých časoch roku 1848 Slováci nestáli stranou, ale sa rázne dožadovali svojich práv. Keď maďarská vláda Žiadosti slovenského národa surovo odmietla, slovenskí vodcovia neváhali zorganizovať povstanie proti Maďarom so zbraňou v ruke a vynútiť si Bohom dané práva slobody a samostatnosti. (ŠANDORFI, Rudolf: Buďme hrdí na dejiny Slovákov. Toronto - Ružomberok 1992, s. 72 - 74).
Slovenské povstanie proti maďarskej vláde
Maďarská vláda Žiadosti slovenského národa ostro odmietla ako "neslýchaný komunizmus". Krajinský sudca Ľudovít Benický reagoval vydaním zatykača na Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu a Ľudovíta Štúra s tým, že "kto nadzmínených buričov lapí a prislúchajúcej vrchnosti odevzdá, dostane 100 zl. v striebre".
Jednoznačne zamietavý postoj vodcov maďarskej revolúcie a vlády voči spravodlivým požiadavkám Slovákov viedol k tomu, že slovenskí predstavitelia museli hľadať iné cesty na ich uplatnenie. Prvá viedla do Prahy na Slovanský zjazd, ktorý sa konal v júni 1848. S nadšením mladých radikálnych demokratov, súčasne s odporom konzervatívnych stúpencov austroslavizmu a tvrdým nepriateľstvom vlády, ktoré pretrvalo roky, sa stretlo Štúrovo vystúpenie na zjazde. Nečudo. Veď skutočných demokratov museli nadchnúť a na druhej strane kolísavých, opatrníckych a trónu vždy poklonkujúcich politikov museli zasa priam zmraziť jeho slová: "Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Doteraz Rakúsko žilo a my sme biedne hynuli... Pádom Rakúska, nepadáme my!"
Po rozohnaní Slovanského zjazdu sa Ľudovít Štúr vedno s ďalšími Slovákmi zúčastnil v bojoch na pražských barikádach. Dostalo sa mu "odmeny" v podobe nového zatykača, tentoraz pre zmenu rakúskeho. Vodcovia slovenského národného hnutia sa opäť museli skrývať a znovu hľadať iné cesty na uplatnenie slovenských práv. Vyhnaní z košiara revolúcie vydali sa na cestu veľkých ústupkov. Využili pozície chorvátsko-dalmátsko-slavonského bána Josipa Jelasiča, ktorý ich pomohol "prepašovať" do tábora cisára, a tým aj na stranu kontrarevolučných síl.
Vznik Slovenskej národnej rady a prvá slovenská výprava
Začiatkom septembra 1848 sa vo Viedni utvorila Slovenská národná rada, po prvý raz v dejinách slovenského národa ako jeho najvyššia politická reprezentácia a súčasne i orgán koordinujúci politické a vojenské akcie. Tvorili ju politickí predstavitelia Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, členovia s vojenskými úlohami Bedřich Bloudek, Bernard Janeček a František Zach a tajomníci Bohuš Nosák a Daniel Jaroslav Bórik. Vo Viedni zriadili aj kanceláriu na nábor slovenských dobrovoľníkov. Utvorila sa asi 600 členná jednotka, ktorá na ceste Moravou rozrástla sa o ďalších 150 dobrovoľníkov. O prechode moravsko-slovenského pomedzia 18. septembra 1848 zaznamenal kronikár tých rokov priebeh zhromaždenia prislušníkov jednotky a občanov z dedín, ktoríich prišli sem privítať. Tu, "na návrší rozkošnom, pri dohárajúcej žiare k západu sa skloňujúceho slnka" sa Štúr takto prihovoril k prítomným: "Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodin naša, národ ubiedený, utláčaný, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ... Ale ešte nevyhynul duch národný. Pozbavili nás všetkého, nepriatelia naši, lež túto vôľu nik odobrať nemôže, a táto vôľa nás vedie so zbrojou v ruke za tie vŕšky k národu nášmu".
Vodcom slovenského povstania proti uhorskej vláde ani dobrovoľníkom nechýbali nádeje, odhodlanie, presvedčenie o spravodlivosti tohto boja. Plán povstania rátal najprv s mobilizovaním a vyzbrojením ľudu Myjavy a okolia, odkiaľ sa iskra povstania mala preniesť cez Považie na stredné Slovensko. (K.M.-K.B.: História, cd.). Zbrane a strelivo, ktoré priniesli povstalci na Myjavu, uložili do kasárni čekopierovcov, cisárskeho vojska pozostávajúceho z talianskych oddielov. (Monarchia vtedy ovládala územia v severnom Taliansku). Maďarský veliteľ poslal medzitým posilu vojska na Myjavu a vyzval Slovenskú národnú radu a slovenských dobrovoľníkov, aby vyprázdnili Myjavu. Stal sa opak. Povstalci vnikli do kasárni, odzbrojili stráže a zmocnili sa vozov so zbraňami, strelivom a jedlom. Slovenská národná rada povýšili Štefanoviča na kapitána. (Šandorfi, R: Buďme hrdí..., s.74).
Prvé sídlo Slovenskej národnej rady na slovenskom území bolo na Myjave. Tu na ľudovom zhromaždení 19. septembra 1848 vyhlásil Ľudovít Štúr nezávislosť Slovákov od Maďarov a vypovedal poslušnosť maďarskému národu a jeho vláde. Slovenská správa prebrala vládu na Myjave a nálada pe účasť na povstaní značne vzrástla. Odtiaľto vychádzali aj prvé výzvy pre mestá a obce, aby sa zapojili do povstania. Takto sa podarilo zmobilizovať okolo 6.000 mužov. Čo však zmôže horúce srdce, keď v rukách sú ako zbraň iba vidly a upravené kosy, keď chýbajú vojenské skúsenosti. Aj pri veľkej obetavosti a odhodlanosti slovenských dobrovoľníkov v bojovom nasadení im chýbal pravidelný výcvik a dostatočná výzbroj. Nečudo, že po niekoľkých úspešných zrážkach nakoniec povstalci utrpeli na Poriadí rozhodujúcu porážku. Pod tlakom regulárnych oddielov a pred presilou sa dobrovoľnícky zbor dal na ústup. Časť bojovníkov sa rozutekala, časť ustúpila na Moravu, kde ich odzbrojilo cisárske vojsko. Zajatých účastníkov povstania uväznili, týrali, niekoľkých dali popraviť, iní sa zachránili len vďaka zhode náhod alebo za cenu sebaponižujúcich ústupkov.
Prvá výprava sa skončila neúspechom, ale morálne získala, nadobudla sebadôveru, hoci velitelia Janeček a Bloudek nepostupovali vždy svorne, žiarlili navzájom na seba a vojenská spolupráca často viazla. (Šandorfi, R.: Buďme hrdní..., s. 74 - 75).
Druhá slovenská výprava
Onedlho sa však predstavitelia slovenského národného odboja chytili novej slamky. Po novom zostrení vzťahov medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom a po novom prísľube ponovníka, že prizná rovnaké práva všetkým národom monarchie, uskutočnilo sa druhé a tretie dejstvo slovenského ozbrojeného odporu.
Čo bolo príčinou zhoršenia vzťahou medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom?
V Pešti Maďari zavraždili kráľovského komisára Lamberga. To bol signál k maďarskému povstaniu (revolúcii). V samej Viedni vypukla 6. októbra 1848 revolúcia. Slovenskej veci pomáhal aj chorvátsky bán Jelasič, ktorý vyzýval Slovákov, aby znova povstali pomocou cisárskeho generála Šimuniča. Bán Jelasič spôsobil aj zmenu Windischgrätzovho stanoviska voči Slovákom. Ten nariadil generálovi Schlickovi postaviť v Tešíne pohyblivý vojenský zbor za účasti slovenských dobrovoľníkov, ktorí by zasiahli proti Maďarom na severnom Slovensku. Generál Šimunič pridelil Janečkovi a slovenským povstalcom pušky, ktoré zhabal Maďarom na západnom Slovensku. Jeho vojsko obsadilo 9. novembra 1848 Senicu a vyslobodilo slovenských väzňov. Jozef Miloslav Hurban rečnil na ľudovom zhromaždení vo Vrbovciach, kde sa mu podarilo zverbovať väčší počet dobrovoľníkov, ktorí sa spojili s Bloudkovým zborom v Tešíne.
Druhá slovenská výprava postupovala a bola činná na dvoch rozdielnych úsekoch vojenských operácií na území Slovenska. Jedna časť pod vedením cisárskeho plukovníka Frischeisena prešla začiatkom decembra 1848 Jablunkovským priesmykom cez Kysuce k Žiline, kde pri Budatíne sa zrazila s maďarskými vojskami. V januári 1849 dobyli Budatín a obsadiac Žilinu, prešli cez Rajec a Prievidzu do Turca. Frischeisenova skupina podnikala svoju väčšiu akciu súčasne s vpádom generála Schlicka, ktorý postupoval cez Dukelský priesmyk na východné Slovensko.
Na západnom Slovensku v tom čase prebiehali vojenské akcie pod Janečkovým vedením v rámci operácií generála Šimuniča, ktorý 16. decembra 1848 obsadil Trnavu. Túto skupinu posilnili dobrovoľníci z Gemera na čele so Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim. Ten prevzal velenie po predčasnom odchode Janečka.
V jarných mesiacoch sa zastavili bojové operácie slovenských dobrovoľníkov. Ich prítomnosť v rôznych krajoch Slovenska dvíhala národné cítenie a sebavedomie slovenského obyvateľstva. Politika Viedne sa menila podľa vývinu celkovej situácie, nebola priama a úprimná voči Slovákom, to rozčarovalo vodcov i slovenských povstalcov. Preto zastavili vojenskú činnosť. (Šandorfi, R.: Buďme hrdí, s. 75 - 76).
Ani jedna skupina nezaznamenala chýrne vojenské víťazstvá. Podstatný význam postupu slovenských dobrovoľníckych jednotiek bol v tom, že prebúdzal a posilňoval slovenské národné povedomie i vedomie spolupatričnosti jednotlivých častí Slovenska. Ľudové zhromaždenia, na ktorých vystupovali najmä Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, boli nielen miestami, na ktorých sa agitovalo za vstup do dobrovoľníckych jednotiek, ale najmä príležitosťou na prvé poučenia o právach ľudu a národa na slobodný život.
Tretia slovenská výprava
Podobné ciele i priebeh, ale v podstatne menšom rozsahu, plnila tretia slovenská výprava zorganizovaná v lete 1849 Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim. Spory medzi Pešťou a Viedňou sa prehlbovali v apríli 1849, kedy Ľudovít Kossuth vyhlásil zosadenie Habsburgovcov z uhorského trónu. Zásluhou Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho sa zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. Slovenské národné vojsko pod velením cisárskeho dôstojníka majora Henrika Lewartovského sa verbovalo znova v podjavorinskom kraji. V prvej polovici augusta 1849 sa nábor skončil.
Viedeň po zabezpečení ruskej pomoci, nebola už odkázaná na pomoc slovanských národov Rakúska a tým sa dá vysvetliť jej neochota vyhovieť slovenským požiadavkám.
Slovenskí dobrovoľníci nastúpili 11. augusta 1849 cestu do Žarnovice, kde pomáhali očisťovať kraj od maďarských povstalcov. Lewartovski sa dostal ku koncu augusta do Kremnice a čistil jej okolie od maďarských skupín až po Prievidzu. Potom nadväzoval spojenie s dobrovoľníkmi, ktorých organizoval Michal Miloslav Hodža v Liptove, z poverenia ruského generála Grabbeho. Hodžovi dobrovoľníci chránili cestné prechody zo Spiša a Liptova do Gemera. Lewartovskému sa dostalo pochvaly za úspešné vedenie slovenských dobrovoľníkov. Viedenská vláda rozhodla 25. októbra 1849 dobrovoľnícke zbory. Dňa 10. novembra 1849 odišli z Banskej Štiavnice do Bratislavy, kde ich 21. novembra 1849 rozpustili po defilírke pred svojimi vodcami Jánom Franciscim a Štefanom Markom Daxnerom. (Šandorfi, R.: Buďme hrdí, s. 76).
Medzi týmito výpravami sa konala aj okázalá audiencia u panovníka. K mladému 18-ročnému na trón nastúpiacemu ponovníkovi Františkovi Jozefovi sa 20. marca 1848 dostavila do Olomouca deputácia slovenských politikov vedená Jozefom Kozáčkom. Priniesla Prosbopis, aby sa v pripravovanej reorganizácii monarchie nezabudlo na slovenský národ. Tento Prosbopis obsahoval šesť hlavných požiadaviek slovenského národa. Žiadali,
- aby boli Slováci uznaní za samobytný národ, zrovnoprávnený s ostatnými národmi monarchie,
- aby bolo vymedzené nimi obývané územie ako osobnitná správna jednotka ríše, ktorá by nepodliehala Uhorskej vláde, ale bola spravovaná priamo z Viedne ako osobitné Veľkokniežatstvo slovenské, o ktoré mal byť rozšírený aj úradný titul rakúskeho cisára a ktorého volení zástupcovia mali byť členmi ríšskeho snemu, kým vnútorné slovenské veci mal riešiť vlastný provinciálny snem.
- Úradným vyučovacím jazykom Slovenského veľkokniežatstva mal byť jazyk slovenský.
Podstatou Prosbopisu bola teda snaha o obnovenie slovenskej štátnosti v takej forme, akú vtedajšia situácia pripúšťala.
Cisár deputáciu vľudne prijal a ubezpečil ju, že uskutoční národnú rovnoprávnosť vo svojej ríši. Jeho minister vnútra a školstva F. Stadion vyslovil súhlas s požiadavkou slovenskej úradnej reči, ba dokonca aj s odtrhnutím Slovenska od Uhorska, ale za podmienky, že si to bude priať celý slovenský národ.
Gróf F. Stadion pozval Jána Kollára za vládneho dôverníka do Viedne a v lete ho vláda menovala aj za profesora slovanských starožitnosti na viedenskej univerzite. Do funkcie vládnych dôverníkov pre slovenské otázky Stadion menoval aj právnikov Jána Handricha z Banskej Štiavnice a Jána Hlaváča z Prešova. Všetci traja, hoci neboli exponovaní v slovenskom národnom hnutí, predložili viedenskej vláde návrhy na riešenie slovenskej otázky v zmysle blízkom Prosbopisu. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava 1995, s. 81 - 82).
Dňa 13. apríla 1849 Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a Jozef Miloslav Hurban podali vo Viedni ďalšiu petíciu na zriadenie samostatného Slovenska v rámci monarchie. Nátlak maďarskej šľachty a váhavosť cisárových poradcov zapričínili odkladanie akéhokoľvek konkrétneho kroku zo strany panovníka Františka Jozefa.
Dňa 8. mája 1849 katolícky kňaz Jozef Kozáček, farár vo Zvolene, ktorý mal dobré vzťahy k viedenskému dvoru a v marci viedol delegáciu Slovákov k cisárovi do Olomouca, podpísal spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Andrejom Radlinským novú petíciu, aby cisár vydal manifest pre slovenský národ, ktorým by uzákonil jeho národné a štátotvorné požiadavky.
Vládni činitelia sa radili a rokovali so slovenskými politickými predstaviteľmi, ale ani tí neboli jednotní v konkrétnych návrhoch na riešenie slovenskej otázky, ba neraz zaujímali podstatne rozdielne stanoviská. Viedenská vláda bola ...
slovencina