Formovanie národného vedomia Slovákov v kontexte moderného národného hnutia (do revolučnej jari 1848)
Doc. PhDr. Libuša FRANKOVÁ, CSc., Inštitút histórie FF Prešovskej univerzity
Od konca 18. storočia, začiatku rozvoj moderného slovenského národa, zohrávali významnú úlohu pri formovaní národného vedomia Slovákov v súvislosti s existujúcimi historickými determináciami slovanské a uhorské vedomie. Odrážali realitu etnického vývinu Slovákov v predchádzajúcom období spojenú so skutočnosťou, že Slováci nikdy netvorili v Uhorsku zvláštnu štátoprávnu či administratívnu jednotku, nepoznali vlastnú štátnosť a nemali významné hospodárske, politické a kultúrne mestské centrum. Národný vývin Slovákov a ich vedomia, najmä z pohľadu rozvoja národného jazyka a kultúry, bol tiež spomalený tureckou prítomnosťou, stavovskými povstaniami v Uhorsku i feudálnou a geografickou rozdrobenosťou slovenského územia, ktorá spôsobila roztrieštenosť hospodárskeho života Slovákov, aj keď Slovensko malo v 18. storočí pomerne rozšírenú remeselnú výrobu, rozvíjajúce sa baníctvo a manufaktúrnu výrobu, predovšetkým textilnú, ktorá bola ekonomickou bázou Uhorska. Nástup k tovarovej výrobe začínal v Uhorsku až od polovice 30. rokov v potravinárskom odvetví, v cukrovarníctve a mlynárstve. Nižší stupeň hospodárskeho vývoja v dôsledku centralizačnej viedenskej politiky i samotnej politiky uhorskej šľachty, ktorá si zachovávala autonómne postavenie a feudálne výsady, najmä nezdaniteľnosť, viedli k silnej konzervácii feudálnych vzťahov. Hospodárska i kultúrna roztrieštenosť slovenského prostredia priniesla jazykovú pestrosť, t. j. nejednotnosť národného jazyka. Slováci ale obývali, na rozdiel od iných nemaďarských etník v Uhorsku, súvislé územie čo našlo odraz v postupnom formovaní ich národného – slovanského (slovenského) vedomia už od 17. storočia.
Nedostatok historických tradícií i národnostný útlak vytvorili u Slovákov špecifické prejavy národného vedomia a určili náplň ich obranného zápasu voči nemeckému patriciátu v mestách a postupne aj voči maďarskej šľachte. S príchodom slovenského obyvateľstva do miest zohrával do začiatku 18. storočia rozhodujúcu úlohu vo vývoji slovenského etnika a jeho národnej ideológii národnostný zápas so spoločensko-sociálnymi a hospodárskymi príčinami, pričom s nemecko-slovenským protirečením súviselo aj formovanie jazykovej otázky. Slovenská národná ideológia v tomto období vychádzala z barokového slavizmu, ktorého ideologickým základom sa stávalo slovanstvo.
Vedomie slovanskej spolupatričnosti a rečovej príbuznosti zohralo u Slovákov dôležitú úlohu. Súviselo predovšetkým so skutočnosťou, že Slováci sa formovali vo feudálne etnikum v cudzom štátnom útvare a chýbali im politicko-teritoriálne tradície. K uchovávaniu vedomia slovanského pôvodu a jazykovej príbuznosti Slovanov prispievala u Slovákov geografická poloha slovenského územia. Slováci susedili s Čechmi, Poliakmi i zakarpatskými Ukrajincami, prostredníctvom ktorých sa dostávali do kontaktu aj s východoslovanskou kultúrou. V jednom štátnom útvare žili po celé stáročia s Rusínmi-Ukrajincami, Chorvátmi, Slovincami a Srbmi. Od 17. storočia do 40. rokov 19. storočia v slovenskej národnej ideológii slovanské často splývalo so slovenským. S takým splývaním so slovanským celkom aké bolo u Slovákov sa nestretávame ani u jedného z ďalších slovanských etník v monarchii. Nebolo teda náhodné, že idea slovanskej vzájomnosti vznikla práve u Slovákov a zohrávala v ich národnom vývine významnú úlohu.
Príslušnosť k slovanskému národu bola v 18. storočí typickou črtou ideológie slovenského feudálneho etnika. Pojmy Slovák – Slovan a slovenský – slovanský sa prekrývali a zamieňali a zároveň dovtedy hmlisté a nevykryštalizované pojmy „natio slavica“ – slovanský národ a „lingua slavonica“ – slovanský jazyk sa začali postupne deliť na kmene a dialekty. Slovanské etniká častejšie vystupovali ako Bohemi, Poloni, Russi, Bulgari, alebo Bohemo-Slavi, Poloni-Slavi, Russo-Slavi atď. Nešlo už iba o pojmy politicko-teritoriálne, ale často o kmeňové chápanie slovanského národa, tak ako ich nachádzame v dielach Mateja Bela a Juraja Papánka. Slovenskí vzdelanci začali označovať Slovákov v rámci slovanských kmeňov ako Slavi-Hungariae, Hungaro-Slavi. Matej Bel v úvode k dielu Pavla Doležala Grammatica slavico-bohemica (1746) predstavil aj pojem Bohemo-Slavus, ktorý niekedy možno interpretovať ako český, inokedy aj ako česko-slovenský.
V kontexte príslušnosti k slovanskému národu, aj keď ešte stále s jeho prevládajúcim kvantitatívnym, nie kmeňovým chápaním sa začínali prezentovať názory o samostatnom slovenskom i česko-slovenskom kmeni. Tvorcovia slovenskej národnej ideológie postupne formulovali základné znaky moderného národa. Popri záujme o minulosť, ako o jeden z hlavných zdrojov národného vedomia, sa do popredia dostávala jazyková otázka.
V období prechodu od slovanskej spolupatričnosti k slovanskej vzájomnosti na prelome 18. a 19. storočia sa v slovenskej národnej ideológii vyhraňovali dve základné koncepcie národného hnutia, katolícka - bernolákovská s konkretizáciou slovenského národa i jazyka a evanjelická s konkretizáciou slovanského národa v podobe česko-slovenského kmeňa a reči – nárečia. Prechod bernolákovcov ku konkrétnemu slovenskému národu a jazyku nastal kodifikáciou bernolákovskej spisovnej slovenčiny a bol prítomný aj vo Fándlyho redakčnej úprave Papankových dejín pod názvom Compendiata historia gentis Slavae (Stručné dejiny Slovákov, Trnava 1793), v ktorých dejiny Slovákov zredukoval na územie ktoré obývali. U evanjelických vzdelancov mali spočiatku pojmy česko-slovenský kmeň a reč, najmä v oblasti jazyka, tradičnú českú náplň „Bohemo-Slavus“. Od začiatku 19. storočia evanjelickí vzdelanci, najmä Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič, už zámerne vnášali do českého jazyka slovenské prvky. Uvedené tendencie v polovici 20. rokov vyústili do snáh Jána Kollára, za podpory Pavla Jozefa Šafárika, vytvoriť česko-slovenský jazyk. Katolícka i evanjelická ideová koncepcie národného hnutia vychádzali a boli organickou súčasťou tradičného ponímania slovanstva ako jedného národa, ale zároveň hmlisté, abstraktné chápanie slovanského národa začalo v uvedených koncepciách ustupovať kmeňovitosti národa.
Z domácich slovenských predstáv o slovanskom národe na prelome 18. a 19. storočia vzišla v 20. rokoch Kollárova národno-obranná idea slovanskej vzájomnosti ako reakcia najmä na narastanie maďarizačných tendencií v Uhorsku, ale aj na prebiehajúce národné hnutie Nemcov v Európe. Pri koncipovaní národnej ideológie na báze všeslovanstva vychádzal z kultúrno-etnických kritérií. V slovanskom národe rozoznával ruský, poľský, srbochorvátsky (ilýrsky) a československý kmeň. Úlohu literárneho jazyka prisúdil ruštine, poľštine, srbochorvátčine a češtine ako kmeňovým jazykom. Slovenčinu spolu s moravskou a sliezskou rečou pokladal za podnárečia českého jazyka. Za charakteristickú črtu česko-slovenskej jednoty považoval spoločný český jazyk. Odmietal násilnú asimiláciu Slovanov a národov vôbec, obhajujúc právo Slovanov na národnú existenciu. Ucelenú a široko rozpracovanú koncepciu slovanskej národnosti podal najmä v práci O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými (1837). Vyzdvihol v nej ideál rovnosti ľudí a zvýraznil ideu kultúrno-národnej jednoty Slovanov. Pojmy štát a národ pokladal za samostatné, nezameniteľné kategórie. Vymedzil kritériá nadštátneho (apolitického) chápania národa – „spoločenstva ľudí“ a za jeho hlavné znaky považoval reč, mravy a obyčaje (neuviedol územie a hospodársky život). V národnej koncepcii na slovanskom základe dokazoval morálnu spôsobilosť Slovanov k slobodnému rozvíjaniu národného života. V slovanskej integrácii – v slovanskom národe predstavil Slovákov ako súčasť česko-slovenského kmeňa so spoločným jazykom, pričom od samého začiatku narážal na prirodzený vývoj slovenského i českého jazyka. V otázkach slovanskej vzájomnosti Kollár intenzívne spolupracoval s Pavlom Jozefom Šafárikom, ktorý rozvíjal bohatú vedeckú činnosť v kontexte slovanskej vzájomnosti. Vnímal zákonitosti postupného diferenciačného procesu v slovanskom svete i reálnu politickú situáciu formujúceho sa moderného slovenského národa. Uvedomoval si aj špecifické postavenie a úlohu Slovákov v slovanskom celku a na tomto základe dospel prostredníctvom prísneho vedeckého prístupu ku klasifikácii Slovákov ako samostatnej „ratolesti“ slovanského „kmeňa“. Slovákov odlišoval od Moravanov a Čechov a zaradil ich do západoslovanskej jazykovej skupiny. Slovenčinu pokladal za samostatný slovanský dialekt a pripúšťal aj jej rozvoj ako spisovného jazyka na jazykovej báze stredoslovenčiny, čo ovplyvnilo štúrovcov pri kodifikácii spisovného jazyka Slovákov v roku1843. Šafárikova koncepcia slovanstva, vedecké zdôvodňovanie rovnoprávnosti národov, zdôrazňovanie potreby národnej literatúry a nevyhnutnej orientácie národných dejateľov na širšie vrstvy slovenskej etnickej skupiny zohrali dôležitú úlohu v evanjelickom i katolíckom obrodeneckom prúde pri formovaní národného vedomia Slovákov a koncipovaní slovenského národného programu.
Slovanské vedomie, aj keď do istej miery zotieralo určité obrysy konkrétneho slovenského vedomia, stávalo sa prostredníctvom slovanskej vzájomnosti prechodným vývojovým stupňom k slovenskému vedomiu. Spolu s jazykovým vedomím bránilo Slovákom splynúť s uhorským vedomím – s teritoriálnym uhorským vlastenectvom, ktoré umocňovala ešte aj koncom 18. storočia absencia konštitutívneho prvku v zmysle staršieho verejnoprávneho a územno-politického organizačného princípu, teda skutočnosť, že Slováci ako jednotlivci boli rovnoprávnymi obyvateľmi Uhorska a z národnostného hľadiska boli súčasťou uhorskej historickej štátnosti. Uhorské teritoriálne vlastenectvo sa prejavovalo nielen u šľachty, ktorá k feudálnemu „natio hungarica“ (nadnárodnému nacionalizmu) patrila z titulu svojich výsad, ale aj u mešťanov a vzdelancov z nižších spoločenských vrstiev. Keďže vo verejnom politickom živote nevystupovali ako reprezentanti slovenskej etnickej skupiny, nemohlo v uhorskom národnom spoločenstve existovať ani porušenie národnostnej rovnoprávnosti. Od ostatných obyvateľov Uhorska sa Slováci líšili len istými prejavmi rečového vedomia – láskou k materinskej reči a etnografického vedomia. Príslušníci slovenskej etnickej skupiny podliehali vplyvu ideológie uhorského národa. Postupne, na základe „rečového“ (jazykového) i etnografického a etnologického vedomia, spolu s historickými spomienkami, ktoré sprevádzali ich obranné a ideologické postoje v snahe dokázať a zdôvodniť právo Slovákov na rovnocenné a rovnoprávne v Uhorsku sa začali Slováci odlišovať od ostatných uhorských obyvateľov. V dôsledku rečového vedomia postupne diferencovali svoj vzťah k uhorskému celku, ale v rámci územno-politického uhorského národa. Napríklad iniciatívy a zákony uhorského snemu v prospech maďarského jazyka v rokoch 1805 – 1927 prijímali s presvedčením, že podobnej starostlivosti sa dostane i slovenskej reči.
Reformný vývoj v Uhorsku spojený s maďarizáciou, predovšetkým od snemových zasadnutí v rokoch 1830 – 1836, priviedol predstaviteľov slovenského národného života k otvoreným polemikám, ktoré vytvárali predpoklady k formovaniu ich štátoprávneho myslenia a národnej ideológie. Národná reč, v osvietenskom období nástroj kultúry, sa im postupne stávala nielen ochranou a podstatnou črtou slovenskej etnickej skupiny v kultúrnom zmysle, ale aj diferencujúcim prvkom k územno-politickému uhorskému vedomiu. Záujem o živý jazyk, zvyky a obyčaje slovenskej etnickej skupiny priniesol vykryštalizovanie pojmu národný v kultúrnom zmysle, uzákonenie spisovného jazyka a postupne aj sformovanie slovenskej národno-emancipačnej platformy. Uvedený záujem sprevádzala i sústredená pozornosť na národné dejiny.
V slovenskom národnom hnutí bola z hľadiska prítomnosti uhorského a slovanského vedomia dôležitá skutočnosť, že sa vzájomne ovplyvňovali a že najmä slovanské vedomie, ktoré zohralo dôležitú úlohu v slovenských národno-obranných aktivitách, malo pozitívny dosah na formovanie osobitého slovenského národného vedomia a v 40. rokoch prinieslo riešenie slovenskej otázky na širších demokratických základoch.
S utváraním národného vedomia v národno-kultúrnom zmysle, založenom na prirodzenom práve národa, súvisela aj potreba vyjasňovania predstáv o slovenskom etnickom území a vymedzenia jeho hraníc. Predstavy o slovenskom území sa začali formovať v historickom zmysle v 18. storočí a so spomienkami na obdobie Veľkej Moravy boli súčasťou slovenských národných obrán proti maďarizačným tendenciám v Uhorsku. V prvej polovici 19. storočia, v súvislosti s národno-kultúrnym charakterom vzniku a vývinu slovenského národného hnutia, predstavy o slovenskom etnickom území nadobúdali najmä etnografický charakter. V dôsledku spomínaných špecifík slovenského národného hnutia sa menej uplatňoval geografický princíp. K rozhodujúcim podnetom k utváraniu predstáv o slovenskom etnickom území patrili v prvej polovici 19. storočia, najmä od 30. rokov, maďarizácia a s ňou súvisiace národno-obranné aktivity Slovákov, ktoré nastoľovali potrebu riešenia slovenskej otázky. V slovenských národno-obranných aktivitách9 boli Slováci považovaní za moderný národ s jeho prirodzenými znakmi a boli v nich prezentované aj názory a požiadavky týkajúce sa vymedzenia slovenského etnického územia v rámci kryštalizujúcich sa úvah o území Slovenska ako časti Uhorska, obývanom Slovákmi.
V procese formovania slovenskej otázky v národno-kultúrnom zmysle rozlišovali predstavitelia slovenského národného hnutia do 40. rokov, v kontexte uhorského a slovanského (slovenského) vedomia, dva druhy národnosti, a to politickú a kultúrno-etnickú. V rámci úvah o slovenskom vlasteneckom ideáli uhorského štátu, ako štátu rovnoprávnych národov, začali popri uhorskom politickom etniku vyzdvihovať slovenskú kultúrno-etnickú skupinu, označovanú ako ľudové spoločenstvo. Odmietali zaraďovanie Slovákov do uhorského politického spoločenstva ako jedincov bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť. Ujasňovali si vzťah k ostatným etnikám v Uhorsku, ale najmä k pojmom uhorská krajina, vlasť, štát a otčina. Štátnopolitický uhorský celok nazvali krajinou, vlasťou, štátom. V predstavách ho federalizovali a nadradili jednotlivým etnikám a etnickým skupinám, ktoré v ňom vystupovali už nie ako súhrny jednotlivcov, ale ako osobité kolektívne celky so spoločnou ústavou, účasťou na správe krajiny a so spoločným národným, patriotickým (vlasteneckým) zmýšľaním. Ich záujmy sa odlišovali len v jazykovom ohľade. „Slovenskú vlasť“, ktorá nevykazovala politickú samostatnosť, nazvali národní dejatelia otčinou. Stávala sa im vyššou hodnotou ako uhorská krajina – štát, ale v duchu romantizmu tej doby bola pre nich najvyššou hodnotou ľudskosť a humanita.
Hypotézu o uhorskom štáte ako vlasti rovnoprávnych etník a etnických skupín v nej žijúcich postavili slovenskí vzdelanci proti uhorskému štátu s maďarskou nadvládou v duchu „natiomagyarica“ (národného maďarského nacionalizmu). Nemaďarských obyvateľov Uhorska považovali za Uhrov, nie za Maďarov a za vhodný prostriedok i nástroj politického národného zjednotenia Uhorska pokladali demokratizáciu spoločenského a politického života, nie maďarizáciu. Uznávali maďarčinu ako diplomatický jazyk, ale odmietali ju ako národný jazyk používaný v súkromnom, spoločenskom, cirkevnom a v školskom živote. Spoločenstvo ľudí ako jednotná národná spoločnosť sa tak dostávalo u Slovákov do protikladu k staršiemu územno-politickému atomizmu.
Od začiatku 40. rokov, v čase silnejúcej maďarizácie za uhorský politický národný štát, priviedol Slovákov jazykový konflikt v Uhorsku k prehodnoteniu vzťahu k uhorskej politickej štátnosti (vlasti). Po neúspešných obranných aktivitách v podobe obranných spisov a polemík v tlači a najmä petičnej akcii v podobe Slovenského prestolného prosbopisu priviedla jazyková otázka predstaviteľov slovenského národného hnutia k prehodnoteniu vzťahu k uhorskému štátu. U Slovákov dochádzalo k zmierňovaniu pôvodného rozporu medzi uhorskou vlasťou (štátom) a otčinou, a to nielen v praktickej, ale aj v teoretickej oblasti. V dôsledku teórie dvoch druhov národnosti, politickej a etnicko-kultúrnej, Slováci v prosbopise nevystúpili s politickým riešením jazykovej otázky v administratívnej sfére, t. j. za slovenčinu ako diplomatickú reč. Nedotkli sa ani politickej štruktúry krajiny a pre predložené požiadavky využívali len existujúci stav, napríklad v podobe stoličnej samosprávy, aj keď predstavitelia slovenského národného hnutia už v tej dobe prejavili, ako skonštatoval Daniel Rapant, „schopnosť a odvahu domyslieť problém samostatného národného jestvovania i po stránke politickej až do konca“. Do riešenia slovenskej otázky sa začala dostávať potreba zmien v politických metódach práce národných dejateľov aj s myšlienkou účelovosti spojenectva s Maďarmi a potreby revidovania pomeru k šľachte, ktorej vyššia vrstva prijala ideológiu uhorského národa a jeho premenu v politický národ.
V ideovej koncepcii národného hnutia dochádzalo u Slovákov k zmierňovaniu rozporu medzi politickým etnikom – vlasťou, štátom a slovenskou kultúrno-etnickou skupinou – otčinou nielen v praktickej, ale aj v teoretickej rovine. Otčinu začali podriaďovať ideálnej vlasti národnostne rovnoprávnej a tak sa slovenská otázka dostávala v teoretickej rovine do súladu s praxou, konkrétne so slovenskými jazykovými požiadavkami, ktoré neobsahovali politické riešenie jazykovej otázky v administratívnom živote Uhorska. Jazykové požiadavky Slovákov tak zodpovedali maďarskému atomistickému chápaniu národnostnej otázky, než dovtedajšiemu slovenskému kolektivistickému chápaniu. Podobne slovenské politické požiadavky sa nedotkli ani politickej štruktúry Uhorska. S politickou formuláciou uhorského občianstva Slovákov, voči dovtedy silne pomyselnému federatívnemu pojmu v slovenskej národnej ideológii, vystúpil Ľudovít Štúr roku 1846 v príspevku Naše položenie vo vlasti v Slovenských národných novinách, zdôrazniac, že ľudí (občanov) v spoločnej vlasti (v štáte) najsilnejšie spája náboženstvo, politické a občianske usporiadanie spoločnosti, ale aj právny a vládny systém, ktoré čím sú dokonalejšie, tým je aj väčšia oddanosť občanov k nej. Podľa Štúra sa Slováci od ostatných uhorských občanov, nie ako národ od národa, líšili len jazykom a národnostnými záujmami, a preto požadoval v záujme zachovania krajinskej, uhorskej jednoty ponechať maďarčinu ako diplomatickú reč, ale v domácom, cirkevnom, školskom a spoločenskom živote Slovákov používanie slovenčiny v záujme zachovania občianskej jednota uhorskej vlasti, ktorá sa nemôže dosiahnuť pomocou žiadneho násilia.
Slovenské národné požiadavky sa už neopierali o historicky prestížne dôvody, ale začali vychádzať z reálnosti doby a prirodzeného národného práva a spravodlivosti. V politickom zmysle sa prestali dotýkať jednoty uhorského štátu. Priniesli značné vytriezvenie vo vzťahu k šľachte a politike Viedne. Z hľadiska národného vedomia vedúcich predstaviteľov slovenského národného života sa slovenská etnická skupina stávala ideologickou realitou, a to nielen zo spoločenského, ale najmä z politickoorganizačného prístupu. Uvedená preorientácia v riešení slovenskej otázky sa v národnom hnutí nezmenila do revolučných udalostí jari 1848. Bola vyslovená nielen Ľudovítom Štúrom, ale aj ďalšími osobnosťami slovenského národného života v príspevkoch uverejňovaných v Slovenských národných novinách od roku 1845.
Od polovice 40. rokov do novembra 1847 slovenské národné snahy smerovali predovšetkým k odhaľovaniu objektívnych a subjektívnych prekážok rozvoja národného hnutia a k hľadaniu východísk z existujúcich podmienok politického vývoja v Uhorsku, ktorý smeroval k jeho modernizácii a najmä k transformácii uhorskej stavovskej moci v maďarskú národnú hegemóniu.
V maďarskej politike dochádzalo v tom čase k polarizácii postojov k slovenskej otázke. Viera v občiansku rovnoprávnosť v Uhorsku u hegemóna maďarského národného hnutia, maďarskej liberálnej opozície na čele s Lajosom Kossuthom (Ľudovítom Košútom), ktorá stupňovala útočný nacionalizmus a šovinizmus voči nemaďarským národnostiam v Uhorsku a najmä Slovákom, bola v opozícii k Széchenyiho (Sečéniho) reformnému hnutiu, ktoré od 30. rokov prejavovalo k slovenskej otázke umiernené postoje, oficiálne prezentované požiadavkou postupnej asimilácie nemaďarských národností. Kossuthovo liberálne zoskupenie vystupovalo tiež v opozícii k príslušníkom konzervatívnej vládnej strany, ktorí v záujme ubránenia vlastných ekonomických záujmov a s cieľom využiť slovenskú otázku ako nástroj nátlaku voči liberálnemu hnutiu prejavili v 40. rokoch „priaznivejší“ postoj k slovenským národno-emancipačným snahám v jazykovej otázke. V skutočnosti sa však Schéchenyiho stúpenci i konzervatívci nevenovali slovenskej otázke. Len malá skupina centralistov, doktrinárov presadzovala demokratický program s úplnou rovnoprávnosťou povinností a práv občanov, s centralizáciou verejnej správy, ľudovým zastupiteľstvom a zodpovedným ministerstvom, s nahradením šľachtickej vrstvy vedúcou občianskou vrstvou atď.
Maďarské reformné hnutie, vnútorne nejednotné, smerovalo k svojmu zavŕšeniu v prípravách a priebehu uhorského stavovského snemu v rokoch 1847 – 1848. Avizovanie snemu začiatkom roka 1847 na november podnietilo slovenských národných dejateľov k sformulovaniu národnopolitického programu. Dotýkal sa národnopolitického, sociálno-ekonomického a kultúrneho života Slovákov, vytvárania masovej základne národného hnutia za účasti zemianstva, meštianstva a roľníctva, likvidácie feudalizmu zákonnou, miernou a pokojnou cestou i rozširovania demokratických práv pri zachovaní dovtedajšej štátnopolitickej jednoty Uhorska a Rakúska. V otázkach riešenia národnostnej otázky odsudzoval násilnú maďarizáciu a požadoval zabezpečenie národných práv nemaďarským etnikám a etnickým skupinám v Uhorsku.
V kontexte riešenia slovenskej otázky na uvedenej platforme národnopolitického programu bola východiskom k liberálnym reformným aktivitám v slovenskom národnom hnutí séria článkov Ľudovíta Štúra v Slovenských národných novinách roku 1847. Z politického hľadiska mali Štúrom navrhované reformy umožniť skutočnú účasť jednotlivých vrstiev slovenskej spoločnosti v stoličnom zastupiteľstve, zväčšenie ich politického vplyvu v spoločenskom živote a vzrast ich občianskeho a národného vedomia.
Čas na prípravu národného programu Slovákov bol pred zasadnutím uhorského snemu krátky. Samotná príprava programu bola podmienená spoločensko-politickými pomermi a stupňom rozvoja slovenského národného hnutia. Ľudovít Štúr opäť uverejňoval v Slovenských národných novinách sériu článkov, v ktorých rozviedol základné národnopolitické a sociálno-ekonomické požiadavky Slovákov v intenciách oficiálne prezentovaných predstáv v národnom hnutí o uhorskom štáte a slovenskej vlasti. Aktivity slovenského národného hnutia sa pod vplyvom meniacej sa spoločensko-politickej situácie i kritiky z radov radikálnejšie orientovaných národovcov Jána Francisciho, Janka Kráľa a Štefana Marka Daxnera postupne skvalitňovali v demokratickom duchu.
Po prijatí marcových zákonov uhorským snemom v prospech maďarského národa a uhorskej politickej štátnosti vznikla nová situácia pre riešenie slovenskej otázky. Marcové zákony uhorského snemu naplnili predstavy maďarskej liberálnej snemovej opozície o sociálnych a politických reformách v modernizačnom duchu i o novom politickom usporiadaní Uhorska na občianskych základoch. Napriek občianskemu zrovnoprávneniu v duchu jednotného uhorského (maďarského) národa boli Slováci, podobne ako ostatné etniká a etnické skupiny, znevýhodnení zákonmi prijatými v štátoprávnej a národnostnej oblasti. Uvedomoval si to aj Ľudovít Štúr, ktorý v príspevku uverejnenom koncom marca v Slovenských národných novinách uviedol: „Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutne potrebné, boli dostali, to aby sme už mohli byť úplne slobodní a spokojní ... A ľahko by sme aj boli dostali, keby sme k tomu boli pripravení bývali a keby sme mali už jedno vzdelané centrálne mesto. Ale nás čas našiel nepripravených, tá naša ťahavosť a váhavosť, tá naša chabosť a slabosť, tá naša stará zaťatá nevôľa nám teraz náramne zaškodila.“
Štúr bol presvedčený, že k neuspokojeniu národných požiadaviek Slovákov prispela, okrem iného, celková slabosť a nepripravenosť slovenského národného hnutia pre revolučné premeny, absencia účasti niektorých vrstiev slovenskej spoločnosti, najmä z radov meštianstva na premenách, ale aj váhavosť jednotlivcov. Cestu k presadeniu národných požiadaviek Slovákov, bez ohľadu na pocit vnútornej nepripravenosti, videl v rekurze uhorskému Ministerstvu kultu a osvety i budúcemu uhorskému snemu.
Predstavitelia slovenského národného hnutia sa ocitli v zložitej situácii, najmä v oblasti formovania národnej ideológie a jej dopadu na národné vedomie Slovákov, ktorí napriek občianskemu zrovnoprávneniu v duchu jednotného uhorského národa boli znevýhodnení marcovými zákonmi. Popri nádejach, ktoré vkladali do novej politickej moci si stále intenzívnejšie uvedomovali potrebu aktívne politicky vystupovať, najmä v jednotlivých regiónoch na slovenskom území a pripraviť novú petičnú akciu. Vychádzať mala zo získanej politickej nezávislosti Uhorska od Viedne, v podstate zo zrušeného feudálneho zriadenia, ale aj z nedokončených demokratických premien v sociálnej i národnostnej oblasti, ktoré predznamenávali budúce ťažkosti a rozpory vo vývoji Uhorska, najmä po prijatí dvoch zákonov o maďarčine ako rokovacom jazyku na sneme a v stoličných výboroch.
V nových spoločensko-politických pomeroch začali slovenskí národní reprezentanti usmerňovať aktivity národného hnutia na zvolávania legálnych schôdzí a ľudových zhromaždení pre prijímanie petícií, veriac v zhovievavý postoj uhorskej vlády a stoličných úradov. V dôsledku rýchlej konsolidácie uhorskej politickej moci v apríli a máji 1848 sa uvedené slovenské politické aktivity prostredníctvom zapojenia čo najširších vrstiev slovenskej spoločnosti nezrealizovali.
Po prijatí marcových zákonov sa v slovenskom národnom hnutí zvažovali nové aktivity pri akceptovaní vnútorných problémov hnutia i formujúcej sa slovanskej politiky v monarchii. Dochádzalo k zmenám vo verejnoprávnom a ústavnom nazeraní predstaviteľov slovenského národného života na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, teda aj k zmenám v ich dovtedajšom chápaní slovenskej otázky v rámci uhorského štátneho celku. Uhorsko nadobudlo marcovými zákonmi a vďaka paralýze ríšskej politiky veľké politické kompetencie a samostatnú vládu závislú od uhorského snemu. Naplnili sa predstavy Lajosa Kossutha a väčšiny predstaviteľov maďarského reformného hnutia pretvoriť Uhorsko na nacionálne jednotný maďarský štát.
Napriek občianskemu zrovnoprávneniu nemaďarských etník s maďarskými občanmi v duchu politického uhorského národa pod vedením Maďarov boli Slováci, podobne ako ostatné etniká v Uhorsku znevýhodnení prijatými zákonmi v štátoprávnej a národnostnej oblasti. Nemohli a nesúhlasili s premenou uhorského politického národa na maďarský politický národ. Zabezpečenie jednoty uhorského politického národa videli v kráľovi, uhorskej vlasti a ústave, pričom jednotlivé etniká a etnické skupiny mali mať zaručenú možnosť slobodného a rovnoprávneho vývoja.
V priebehu apríla dochádzalo u predstaviteľov slovenského národného hnutia pri riešení slovenskej otázky k výrazným zmenám aj v národnom vedomí. Jedinec prestával byť pre nich nositeľom národných práv a stával sa ním opäť národ ako celok, s cieľom dosiahnuť jeho úplnú rovnoprávnosť. Menilo sa ich dovtedajšie chápanie pojmov uhorská vlasť a uhorský národ. Rovnoprávne národy už nemali tvoriť jednotný uhorský národ, vlasť v predchádzajúcom význame (uhorský atomizmus, nadnárodný nacionalizmus), ale ako samostatné národné jednotky. Slováci sa začali hlásiť len k jednote uhorskej koruny a k panovníkovi. V ich národnom programe sa do popredia dostávala myšlienka federácie rovnoprávnych uhorských národov. Slovenské národno-emancipačné predstavy sa tak stávali stredoeurópskou federalizačnou koncepciou. Predstavitelia slovenského národného života však naďalej pri koncipovaní národného programu vychádzali z možnosti dohody s Maďarmi.
Po neúspešných petičných akciách v marci a apríli 1848 prijali slovenskí národní dejatelia na porade v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája nový národnopolitický program Žiadosti slovenského národa adresované panovníkovi, palatínovi, uhorskému snemu a vláde. Z národnopolitického a štátoprávneho hľadiska sa Slováci v Žiadostiach proklamovali za samobytný národ, ale s predstavou silne obmedzenej autonómie, bez výkonnej moci. Nevyjadrili sa jasne k otázke, či vedľa národného snemu bude na slovenskom území existovať aj nejaká samostatná administratíva so slovenskou úradnou rečou. Nekládli požiadavku úradnej slovenčiny ani v súvislosti so stolicami, či požiadavku účasti Slovákov v krajinskom ministerstve. Vychádzajúc už zo spomínanej možnosti dohody s uhorskou politickou reprezentáciou a v snahe uľahčiť vzájomné jednania ponechávali riešenie niektorých otázok na prirodzený slovanský vývin v Uhorsku a na uhorský snem. Predstavitelia slovenského národného hnutia boli bezprostredne spätí s uhorským prostredím, ktoré však ohrozovalo samu podstatu ich národnej existencie.
Maďarská vláda i verejnosť zaujali k Žiadostiam slovenského národa v čase, keď nehrozil konfliktsViedňouodmietavéstanovisko,atoajnapriektomu,ženeohrozovaliintegrituUhorska. V atmosfére represií a protislovenskej propagandy, v ktorej uhorská politická moc využívala nielen cirkev, hlavne evanjelickú ale aj žurnalistiku, zintenzívnili Slováci spoluprácu so slovanskými etnikami v monarchii, predovšetkým s Čechmi.
Žiadosti slovenského národa, v ktorých vyvrcholili slovenské národnopolitické aktivity z prvej polovice 19. storočia v oblasti riešenia slovenskej otázky sa súčasne stali základom k jej ďalšiemu prehĺbeniu v nasledujúcom období.
slovencina