Trieda : I. C
Prešov 20. 11. 2003
„Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.“
V stredovekej literatúre sa do popredia dostáva práve náboženská tematika, ani Proglas nie je výnimkou. Dozvedáme sa to v prvom verši, kde autor upozorňuje na súvislosť Proglasu s hlavnou literárnou autoritou stredoveku, Bibliou – evanjelium je časť Nového zákona.
Kristus je hlavný symbol kresťanstva. Autor chcel symbolicky zosobniť kresťanstvo v Kristovi ako niečo nadpozemské, čo prichádza a zjednocuje národy. Kresťanstvo je podľa autora tiež svetlo, ktoré svieti celému svetu. Je to svetlo duchovného života, ktorý autor vidí práve vo viere (to však neznamená, že ateisti alebo predstavitelia iných vierovyznaní nemajú duchovný život !!!). Náboženská symbolika, oslavovanie kresťanstva – je ďalším znakom stredovekej lit..
(Vieme, že v stredoveku sa Európa a celý dovtedy známy svet, delili na krajiny kresťanské a pohanské. Aj Veľká Morava bola na počiatku pohanská. Ku kresťanským krajinám patrili vtedajšie veľmoci, už sám Rastislav pochopil, že ak chce, aby Veľká Morava jestvovala aj v budúcnosti, tak musí prijať kresťanstvo – s tým súvisí aj príchod kresťanských misií na naše územie – i najvýznamnejšej z nich byzantskej misie.)
Autor nepriamo prirovnáva pohanskú minulosť k obdobiu duchovnej tmy. Preto kresťanstvo (ako zosobnenie žiarivého svetla) zjednocuje národy, je to dar od Boha, ktorý nás vyviedol z temnoty.
- tzv. hádankový verš nám prezrádza približný vznik Proglasu (7. tis. v byzantskom kalendári = 863-867)
„Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.“
Túto časť básne si môžeme vysvetliť viacerými spôsobmi, napr. autor prirovnáva pohanov k slepým a hluchým. Slepota ako symbol života v tme, Písmo – Biblia ako symbol zjednocujúceho svetla – v tom vidí autor ich spásu, čo vyjadruje prvým veršom.
Hluchota je symbolom neporozumenia – vieme, že Biblia sa šírila zväčša v latinčine, bola teda pre náš ľud nezrozumiteľná. Proglas je však predslovom Biblie preloženej do staroslovienčiny – preto hluchí slovo Písma už počujú.
- alebo chce naznačiť, že na to, aby sme pochopili Božiu podstatu, dar viery, zmysel Písma jeho idey... nepotrebujeme pozemské zmysly, stačí len otvorené srdce a duša,
- chce vyjadriť, že Boha síce nevidíme očami a jeho slová nezachytíme sluchom, ale prihovára sa k nám zo svojho sídla v našej duši.
V poslednom verši autor plne vyjadruje svoje presvedčenie, príčinu, prečo je také dôležité poznať Písmo. Na to, aby sme mohli splniť svoju životnú úlohu, aby sme žili životom, hodným toho, že nám ho daroval Boh, musíme ho najprv poznať. Práve Biblia = Božie slovo = Sväté písmo – je tým zdrojom. Boh je pre kresťanov stelesnenie dokonalosti, dobra, spravodlivosti = všetkého pozitívneho, najväčší vzor, ktorý chcú dosiahnuť.
„A preto čujte, čujte toto, Slovieni :
dar tento drahý Boh vám z lásky daroval,
dar boží je dar spravodlivej čiastky,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
dar všetkým dušiam, čo ho vďačne prijmú.
- prvý verš nám prezrádza, že Proglas bol určený na hlasné prednášanie pred zhromaždením ľudí – teda je písaný v rétorickom = rečníckom štýle,
- prvým znakom je oslovenie – môžeme postrehnúť, že poslucháčmi sú Slovieni. Ďalším znakom sú obrazné pomenovania, symboly, široké spektrum jazykových figúr a trópov, ktorých v básni nájdeme neúrekom – rétorický štýl je hybridom umeleckého a odborného štýlu,
- s tým súvisí aj synkretizmus, ktorý spočíva v miešaní lit. žánrov – odbornej a umeleckej literatúry – autor v básni využíva mnohé umelecké prostriedky, ale jeho podstatou je vysvetlenie dôležitosti literatúry o sebe - najmä Biblie.
V týchto veršoch má významné postavenie slovo dar, ktoré sa opakuje na začiatku veršov (dochádza tu teda k anafore). Sväté písmo ako dar boží – darovaný z lásky. Písmo je teda aj symbolom lásky, ktorú nám chce Boh odovzdať. Je darom pre všetkých a je darovaný rovnakým dielom, nik nedostane viac ani menej – pred Bohom sme si všetci rovní. Autor vyzdvihuje jedno z hlavných posolstiev kresťanstva = duchovné posolstvo Písma, jeho nesmrteľnosť - nie je to nič materiálne, čo má istú životnosť.
Písmo je zosobnením lásky, dobra, spravodlivosti... – je večné.
Tento dar môžeme prijať, avšak aj odmietnuť – nevnucuje sa.
„Marek i s Matúšom a s Lukášom i Ján
národy všetky takto učia, hovoriac :“
Autori štyroch evanjelií – ich spomenutím im vyjadruje hold = obdiv a úctu ako učiteľom národov. Súhlas s ich myšlienkami, chce autor vyjadriť citáciou z ich prehovorov nachádzame tu teda ďalší znak stredovekej lit. – citovanie myšlienok, prepis z diel významných literárnych autorít.
„Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
a sveta tohto hniloby sa pozbaviť
a rajský život pre seba zas objaviť
a horiacemu ohňu navždy uniknúť,
nuž čujte, čo vám vlastný rozum hovorí
nuž dobre počuj, celý národ Sloviensky,
vypočuj Slovo od Boha ti zoslané ...“
- autor vyzdvihuje významné posolstvo Božieho slova – krásu ducha, ktorú vyvyšuje nad bezvýznamnosť pominuteľnej krásy tela, prinášajúc nám radosť. Zbavenie sa všetkých hriechov, čím zbaví svet ich následkov, ktoré prirovnáva k hnilobe. Prináša nám rajský večný život – tzv. život spravodlivých, čím nás zachráni pred horiacim ohňom – symbol pekla – týmto kontrastom nás autor nabáda na, podľa neho, správnu cestu - opäť náboženská symbolika
Autor sa tiež obracia na nás s otázkou : Aký život je nám drahší ?Ten pozemský, čo nás neskôr zavrhne do kráľovstva diabla alebo kráľovstvo večného života. – tu sa prejavuje transcendentálnosť trošku v pozmenenej interpretácii – všetko, čo nemá za cieľ alebo výsledok prijatie do božieho kráľovstva, je nezmyselné a bezvýznamné. Preto nás autor prosí, aby sme si pozorne vypočuli a zamysleli sa nad tým, čo nám chce Boh povedať.
„Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce tvoje posilní,
- hlad ľudských duší – po duchovnom naplnení, po poznaní, po dosiahnutí nadpozemského...
- to je pokrm pre um i srdce, Slovo a viera posilňuje
Boh je taký superlatív, že na to, aby sme úplne prenikli do jeho podstaty a pochopili ju, musíme prejsť dlhou prípravou – to nám umožňuje Písmo – skúškou je práve život pozemský. Ak tú skúšku prekonáme, čaká nás miesto po jeho pravici, ak nie...
„Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne, ani zreteľné,
tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň boží raj sa zjavuje.“
- tak ako krásny slnečný deň podmieňuje radosť a naopak zamračené počasie melanchóliu, tak aj duša potrebuje Božie slovo, aby uzrela krásu, ktorá jej je v tme „Božej nemoty“ zahalená,
- autor tiež upozorňuje na to, prečo je dôležité, aby bolo Božie slovo písomne zachované = knižná forma Biblie a teda aj jej preklad; pretože to, čo je písomne zachované, je večné, dostupné, aby sa naň každý mohol kedykoľvek obrátiť, aby plne pochopil božie zákony, krásu božieho sveta, zákony duchovné – čo nás vovedú až do božieho raja, duchovne aj posmrtne.
„Bo ktorý sluch, čo strašný rachot hromový
neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo nos, bo čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.“
- autor si kladie rečnícke otázky ( ďalší znak rečníckeho štýlu ), upozorňuje na skepticizmus ľudí, tých, ktorí pokiaľ neuzrú dôkaz, strácajú vieru
Tu vyjadruje autor poznanie o Svätom písme ako o dôkaze veľkolepých činov Boha – stvoriteľa sveta i všetkého živého... – čo sú tým pravým, nezvratiteľným dôkazom, u človeka vzbudzujúcim obdiv a bázeň, bohabojnosť.
Tiež však upozorňuje na to, že božskú podstatu nemôže pochopiť každý. Ako človek bez čuchu plne nepochopí krásu kvetov, ústa, ktoré nepoznajú sladkosť – sú akoby zatrpknuté tým, že sú ochudobnené o chuť, ktorú nepoznajú. Výsledkom je, že človek, ktorý nespozná krásu, ktorú mu Božie slovo ponúka a nerozumie jej, je ako z kameňa.
„A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.“
Autor upozorňuje opäť na bezvýznamnosť potrieb pozemských, oproti tým duchovným. Horšie ako strata zmyslov pozemských – zrak, sluch, čuch, chuť, vnem, je strata zmyslov duchovných – viera, poznanie – duša bez písmen – ako symbol literatúry, kníh, zdroja vedomostí, poznania... , ktoré duša pre svoj život nevyhnutne potrebuje
– opäť sa tu prejavuje transcendentálnosť
„No že my, bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví
života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete slovo v cudzom jazyku,
nepočuli v ňom znieť iba zvon medený.“
- verš začína oslovením (tentoraz - bratia),- vykresľuje rozhovor autora, t. j. prednášajúceho, a čitateľa = poslucháča,- autor je zároveň učiteľom, ktorý nám chce poradiť a zároveň nás varovať pred pochybením rozumu, bezduchým pohanským životom
Práve kultúra a vzdelanosť nás odlišujú od zvierat, práve o ich šírenie sa chce autor v tomto boji zaslúžiť.
Upozorňuje tiež čitateľov-poslucháčov na rečníkov, prirovnávajúc ich k medenému zvonu, ktorí vravia síce krásnym, ale cudzím jazykom. Pod cudzím jazykom si skôr predstavuje nezrozumiteľnosť rečníkovho prejavu ako cudziu reč. Aby im nestačila len ľubozvučnosť slov, ale aby ich zaujímala ich podstata, posolstvo, ktoré nám chcel ich autor povedať, aby sme sa z nich vedeli poučiť, uviesť ich do života.
„Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,
keď najprv k Bohu prosbu svoju predniesol:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.“
Pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
ako by mohol pravú reč nám povedať?
- tu sa obracia na slová apoštola Pavla – ktorého nazýva učiteľom – opäť citácia významnej cirkevnej autority,
- nezáleží na kvantite vyrieknutých slov, ale na ich kvalite, na tom čo poslucháčovi odovzdali, či vystihli to, čo chcel ich pôvodca vyrieknuť.
Autor zvýrazňuje postavu rečníka. Ten, kto vraví o dôležitosti, vznešenosti, múdrosti... Svätého písma a sám mu nerozumie, ten, čo nevyriekne priliehajúci príklad, neosloví nikoho, vyberá si cestu nezrozumiteľnosti = dosiahne to isté, akoby mlčal, nepovie nič – aj keď reprodukuje veľké myšlienky.
- autor teda podčiarkuje najmä porozumenie slov, textu,
- hlavná idea odseku by mala byť cieľom rečníckeho prejavu.
„Pretože ako skaza visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,
keď telo nemá patričného pokrmu :
práve takisto každá duša upadá
v žití, keď žije bez božieho života,
keď nepočuje nikde slova božieho.“
- je zaujímavé, že autor prirovnáva dva protipóly – dušu a telo – to, čo je nesmrteľné a to, čo je pominuteľné, božské a pozemské, duša – čistota, nevinnosť, telo – sídlo hriechu; dva princípy ľudskej bytosti – v kresťanskom svete často vedúce boj
Autor však našiel niečo, čo ich spája – pokrm – duša takisto umiera bez „pokrmu“ ako telo, aj tu sú však isté rozdiely. Na rozdiel od tela, ktoré prijíma pokrm pozemský, duša prijíma duchovno, ktoré je dôležité pre jej rast, rozvoj, život – zdrojom je práve Božie slovo.
„Iné však ešte podobenstvo premúdre
povedzme, ľudia, ľúbiac sa vospolok,
túžiaci božím rastom rásť už odteraz;
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
takisto každé ľudské srdce na zemi
dážď božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.“
Autor oslovuje ľudí, ktorí si vybrali túto Božiu cestu – cestu lásky a božieho rastu - chcú odteraz duchovne rásť a vysvetľuje im na ďalšom príklade, že dážď božích písmen zúrodňuje dušu i srdce, kde rastie plod boží – autor chce zvýrazniť dôležitosť božích písmen – teda Biblie, Svätého písma, Božieho slova - vo vývine duše ako tej najdôležitejšej podstaty človeka, využíva na to metaforu dažďa ako „zúrodniteľa“ pôdy duchovného života, bez ktorého by zahynul.
„Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?
Veď čo by ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť.“
Autor...
abi77