reportaz.doc

(1119 KB) Pobierz

Reportáž - informačný či publicistický žáner

Reportáž - informačný či publicistický žáner? / Mária Follrichová. In: Zborník Žurnalistika,

REPORTÁŽ - INFORMAČNÝ ČI PUBLICISTICKÝ ŽÁNER?

Mária Follrichová

"Reportáž už pochovali.

To je zárukou jej dlhého života."1

Za reportáž bolo dlho považované všetko, čo reportér priniesol do redakcie.2 Postupne sa však vyvinul svojbytný novinársky žáner, ktorý sa stal objektom teórie žurnalistických žánrov.

V ostatnom desaťročí bolo aj v slovenskej vedeckej a odbornej literatúre zverejnených viacero názorov na miesto reportáže v schéme novinárskych žánrov. Tieto otázky súvisia s vývojom samotnej reportáže.

1. Z dejín reportáže

Reportáž vznikla mimo žurnalistiky. Za prvú reportáž považujeme reportáž Gaia Plinia (61-114) Listy o výbuchu sopky Vezuv v roku 79. V stredoveku sa k nej približovali cestopisy a spravodajské letáky.

V žurnalistike sa reportáž začala pravidelne objavovať v roku 1736 v londýnskych The Gentleman´s Magazine. Pôvodne to bolo parlamentné spravodajstvo, v ktorom sa autori snažili sprostredkovať nielen informácie o činnosti parlamentu, ale aj atmosféru počas rokovania, kuloárovú náladu i názory poslancov.

V histórii českej žurnalistiky sa uvádza ako prvá na dve pokračovania uverejnená reportáž z korunovácie Karola VI. v chráme sv. Víta v Pražských poštovských novinách 7. a 11. septembra 1723.

Reportáž zaznamenávala nebývalý rozkvet počas veľkých historických zlomov. Významnými medzníkmi jej vývoja boli reportáže z polovice 19. storočia - reportáže z Krymskej vojny v londýnskom denníku The Times, reportáže Alberta Londresa z väzníc na Diabolských ostrovoch a Jatky Uptona Sinclaira. V prvej polovici 20. storočia reportážne postupy vo svojej literárnej tvorbe uplatňovali aj významní svetoví spisovatelia: Emil Zola, Jack London, John Reed, Ernest Hemingway a ďalší. Dodnes je aktuálny tvorivý odkaz "zúrivého reportéra" Egona Ervina Kischa.

V slovenskej žurnalistike 19. storočia dominovali cestopisné reportáže Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra, Karola Zechentera Laskomerského a iných. O rozvoj sociálnej reportáže sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia zaslúžili Ladislav Novomeský, Ján Poničan, Daniel Okáli, Peter Jilemnický, Eduard Urx, Ján Kostra.

Ostatné polstoročie vývoja reportáže je spojené s významným reportérom Bohušom Chňoupkom, ktorého tvorba viackrát vyšla aj knižne. Slovenská reportáž dosiahla vynikajúcu úroveň v 60. rokoch 20. storočia. Významnú úlohu pri jej vývoji zohrali reportéri denníka Smena (Ján Čomaj, Gavryl Gryzlov, Slávo Kalný).

V súčasnosti sú reportáže uverejňované predovšetkým v nedeľných prílohách denníkov, v týždenníkoch, dvojtýždenníkoch, mesačníkoch. Stále viac sa presadzujú investigatívne a sociálne reportáže. Najčastejšie sa vyskytujú cestopisné reportáže, ktoré sú často profesionálne degradované skrytou reklamou.

2. Z teórie reportáže

Reportáž - osobné svedectvo reportéra o významných a aktuálnych životných skutočnostiach, plasticky a dramaticky zobrazených jeho videním a cítením.

Rusi a Nemci považujú reportáž za informačný, resp. informujúci žáner; Američania reportáž rozvinuli a systematizovali, hovoria o nej ako o rozvedenej a literárne napísanej správe alebo článku, experimentujú s metódou a formou ("new journalism" a "investigative journalism"; "humanistic reporting" - "human touch"); Francúzi sem zaraďujú cestopisy, pútavo napísané novinky z kriminalistiky, politiky; v škandinávskej žurnalistike sa reportáž štandardizovala pod vplyvom americkej tradície.

V slovenskej vedeckej a odbornej literatúre boli zverejnené názory, ktoré reportáž charakterizovali jednak ako žáner publicistický3, jednak ako žáner informatívny. Definovanie reportáže ako informatívneho žánru vyplýva pravdepodobne zo zámeny informačného makrokompozičného postupu, pri ktorom prevažujú údaje a ktorý sa uplatňuje pri tvorbe reportáže spolu s rozprávacím, s opisným a výkladovým. Slovenská reportáž patrí medzi publicistické žánre. Novinárske prejavy, ktoré sa vydávajú za reportáž a spĺňajú atribúty informatívneho novinárskeho žánru, sú zväčša riportami.

2.1. Klasifikácia novinárskych žánrov

Pri klasifikácii žurnalistických žánrov v periodickej tlači vychádzame z dichotomického členenia novinárskych žánrov na

a) spravodajské,

b) publicistické.

Spravodajstvo zväčša operatívne oznamuje. Publicistika hľadá súvislosti, spojenia, robí závery a hodnotenie, fakty slúžia ako argumenty.

Publicistika je širší pojem ako žurnalistika, pretože sa realizuje aj mimo žurnalistiku (napr. v knižných vydaniach reportáží, esejí, fejtónov, besedníc, zábavníc). Publicistika sú žurnalistické prejavy, ktorých základ tvoria hodnotenia a postoje. Publicistika významnou mierou formuje verejnú mienku.

K spravodajským žánrom patria: krátka správa (noticka, fleš, jednostĺpec), rozšírená správa (interpretujúca správa a pokračujúca /situačná/ správa), úradná správa (oznámenie, komuniké), referát (chronologický referát, voľne spracovaný referát), spravodajský rozhovor a riport.4

Publicistiku členíme na:

a) publicistiku racionálneho typu (logicko-pojmový spôsob stvárnenia a podania publicistického prejavu); patria sem: poznámka, komentár, úvaha, úvodník, recenzia, obzor tlače, rozbor, komplexný žurnalistický rozbor (tematická strana alebo dvojstrana), publicistické interview, redakčná beseda, polemika a epištolárna publicistika (ohlas, anketa, diskusia a žurnalistický list)5;

b) publicistiku emocionálneho typu, resp. beletrizované novinárske žánre (emocionálno-zobrazovací spôsob stvárnenia publicistického prejavu); patria sem: reportáž, črta, esej, fejtón, besednica, stĺpček, glosa, zábavnica (causerie), kurzíva a entrefilet.

Publicistika emocionálneho typu obsahuje hodnotiaci súd podložený argumentami a obrazný spôsob podania, názornosť.

Vzťahy medzi žurnalistikou a beletriou sa premietajú práve v beletrizovaných novinárskych žánroch. Rozdielne názory na oblasť vzťahov medzi žurnalistikou a beletriou pretrvávajú od zrodu novinovedy na konci dvadsiatych rokov minulého storočia. Pri osvetľovaní týchto vzťahov môžeme vychádzať z niekoľkých uznávaných axióm:

- žáner je historická kategória a všetky jeho hodnoty sú späté s určitým historickým obdobím,

- umenie má aktívny vzťah k ostatným zložkám spoločenského vedomia (a ony k umeniu), a preto medzi beletriou a žurnalistikou nemôže byť neprekonateľná hranica, a ako sa beletria prelína do žurnalistiky, tak aj žurnalistika ovlyvňuje beletriu,

- beletria metódou zovšeobecňovania a typizácie (v realistických dielach), ako aj formou umeleckých obrazov zväčša hovorí, aký by svet mal byť, kým žurnalistika odráža aktuálnu objektívnu realitu dneška, teda svet taký, aký je,

- z čoho vyplýva, že zásadným hraničným predelom medzi beletriou a žurnalistikou je adresná dokumentárnosť a aktuálnosť.

Sú dva aspekty ovplyvňovania žurnalistiky beletriou:

1. poznanie a hodnotenie životnej skutočnosti a metóda zovšeobecnenia a typizácie,

2. využívanie, osvojovanie si formotvorných prvkov beletrie, a to štýlu, jazyka, kompozície atď.

Beletria a žurnalistika majú veľa spoločného i veľa rozdielneho.

Vzťahy medzi beletriou a žurnalistikou nie sú tak presne vymedzené. Existuje medzi nimi akýsi asimilačný priestor.

Toto jednoznačné začlenie reportáže má svojich prívržencov i odporcov.

Nasledujúce tri definície sa vzďaľujú publicistike: "Reportáž je spravodajsko-publicistickým žánrom..."6, "Niekedy sú rozpaky, kam zaradiť tento žáner, či v skutočnosti nepatrí viacej do okruhu spravodajských žánrov, ba niektorí novinovedci ho sem skutočne aj začleňujú."7 a "Napriek tomu, že reportáž je najtypickejším a možno aj najrozšírenejším žánrom publicistiky emocionálneho typu, jej zaradenie medzi beletristické žánre nie je také jednoznačné."8 V slovenskej vedeckej a odbornej literatúre 80. rokov sa uvádza, že reportáž je beletristický novinársky žáner a v ostatnom čase, že je to beletrizovaný novinársky žáner, pričom autori tieto pojmy považujú za rovnocenné.

V českom Masarykovom slovníku naučnom z roku 1937 sa reportáž definuje takto: "Reportáž, druh literárnej činnosti a literárneho výtvoru obstarávaný reportérom, potom v širšom zmysle svojprávny druh prózy, obyčajne fejtón, kurzíva alebo stĺpček, pojednávajúci o nejakej zajímavej novinke alebo upozorňujúci na nejaký problém..." V dnešnej novinovednej terminológii to znamená, že reportáž patrí medzi žánre publicistiky emocionálneho typu.

Podobne sa vyjadril aj Egon Ervin Kisch: "Reportáž je literárna tvorba budúcnosti. To sa týka obzvlásť reportáží vysokej kvality. Čo prežilo z francúzskej literatúry 19. storočia? Asi len Balzac a Zola. Prečo práve títo dvaja? Pretože vylíčili svoje storočie tým, že vo svojich románoch používali reportážne postupy."9

Toto začlenenie podporuje aj Malá encyklopédia žurnalistiky, ktorá definuje reportáž ako "adresné dokumentárno-obrazné osobné svedectvo o aktuálnom jave, žáner publicistiky emocionálneho typu v PMIP."10 Nórsky autor Jo Bech Karlsen jednoznačne tvrdí, že "Spravodajstvo a reportáž sú dve odlišné žurnalistické činnosti - prvá je obmedzujúca, druhá rozširujúca. Prečo zdôrazňujem tento rozdiel? Prečo ho považujem za podstatný? Odpoveď je skrytá v zásadnom rozdiele v metodických prístupoch, má však aj dôsledky žánrové."11

Reportáž v súčasnosti nepopisuje skutočnosť povrchne, stáva sa súčasťou snahy spoločnosti o preniknutie do jej problémov, o odpoveď na zložité otázky.

3. Tvorba reportáže

Pri tvorbe reportáže je dôležitý aktívny postoj autora, osobný tón, umenie vidieť, pravdivosť, na zvýšenie hodnovernosti detail, výsek z celku, epizóda, princíp kontrastu, ale aj logická fantázia, domýšľanie, nadsádzka, napätie i senzačnosť, pričom fakt je východiskom.

3.1. Výstavba textu reportáže

Dôležitými prvkami výstavby textu reportáže je téma, fabula a sujet.

Pri výbere témy reportér uprednostňuje tému, ktorá obsahuje dynamický dej, napätie a vzbudzuje záujem spoločnosti. Reportér ju môže nájsť aj v témach, ktoré sú na prvý pohľad zanedbateľné.

Fabula reportáže vzniká vo vedomí autora. Je logicko-príčinným základom reportáže.

Sujet je stvárnením epickej alebo dramatickej fabuly, usporiadaním deja. Ak v texte reportáže nedochádza k narušeniu časovej postupnosti deja, stráca sa rozdiel medzi fabulou a sujetom.

3.2. Kompozícia reportáže

Kompozícia reportáže je obsahová a náplňová výstavba reportáže, usporiadenie tematických a jazykovo-štylistických prostriedkov do jednotného systému. Ich výber podmieňuje zámer autora a výber žánru.12

3.2.1. Modely kompozície reportáže

V americkej odbornej literatúre sa najčastejšie spomína feature-pyramída. Je to modifikovaná obrátená spravodajská pyramída. V súlade s vyššie prezentovanou teóriou reportáže vyzerá takto:

Začiatok

Prechod

Telo

Záver

V nórskej novinovede sa používa model reportáže-ryby. Záhryz je začiatok, ktorý vzbudzuje pozornosť. Chvost je záver. Telo ryby naznačuje klesajúcu dôležitosť.

3.2.2. Makrokompozícia

Autor si v rámci makrokompozície volí zo štyroch makrokompozičných postupov alebo ich kombinuje:

- informačného (prevažujú údaje),

- rozprávacieho (prevažujú prvky časovej postupnosti),

- opisného (prevažujú statické a nedejové prvky, ktoré umožňujú charakterizovať prostredie, osoby a

- výkladového (prevažujú príčinno-logické súvislosti).

3.2.3. Mikrokompozícia

Mikrokompozícia sa týka:

- výstavby textu (nadväznosť viet na seba),

- jeho členenia (na odseky, ale aj na titulok, začiatok, pointu atď.),

- jeho odstupňovania (autor: autorská reč, polopriama reč, nevlastná priama reč a medzitextové kontakty; osoby: ich priama reč).

Reportáž vzniká tam, kde sa pochopenie stretáva so skúsenosťou, kde sa stretáva dôverné poznanie životnej skutočnosti a aktívny autorský postoj k predmetu reportáže. Dokumentuje to nasledujúca schéma.13

Miesto