Román.doc

Román

-          veľký prozaický a obyčajne epický žáner (Lyrický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní pocitov postáv, pri opisoch a úvahách.) Dramatický postup sa uplatňuje pri zobrazovaní priamych rozhovoroch medzi postavami.), v  klasicizmu nahradil epos ako najvýraznejšieho reprezentanta epiky

-          vyznačuje sa pružnou kompozíciou, ktorá umožňuje zachytiť rozsiahlu oblasť javov a udalostí, spoločenských vzťahov a psychologických situácií

-          od novely a poviedky sa odlišuje tým, že sa dej zložito rozvetvuje a popri hlavnom motíve rozvíja veľa vedľajších motívov , ďalej tu vystupuje veľké množstvo postáv

-          obyčajne zobrazuje dlhšie časové rozpätie a široký okruh životných javov a ide teda aj fyzicky o dlhú knihu

-          spojením viacerých románov vznikajú dilógie, trilógie alebo románové cykly

Typy románov : dobrodružný, historický, pikareskný, ľúbostný, satirický, vedecko-fantasitcký, didaktický, rytiersky (v stredoveku), detektívny, cestopisný, životopisný, autobiografický, psychologický, utopický, generačný

Pôvod románu je v poviedkach a novelách vznikajúcich od 14. storočia v Itálii. Tieto sa neskôr začali spájať do jednotného celku - románu.

Jozef Ignác Bajza – René mládenca príhody a skúsenosti(1783) – 1.slovenský román

-          predstaviteľ osvieteneckej literatúry, uviedol veľký epický útvar- román koncom 18. storočia

-          dvojzväzkový dobrodružno- poučný román, napísaný po slovensky pravopisom,  ktorý vytvoril – prvý pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny, keďže bernolákovci neprijali jeho jazyk, Bajza  neskôr prepísal román do Bernolákovčiny

1.diel je sentimentálny osvietenecký román s didaktickým zameraním s dobrodružnými prvkami. Bajza v ňom vysvetľuje  islamské náboženstvo, zvyky, faunu Orientu . Kritizuje tu spoločenské zriadenie  vo východných krajinách. Opisuje dobrodružnú cestu Reného, syna bohatého benátskeho kupca, ktorý putuje so svojím sprievodcom Van Stiphoutom po krajinách maloázijského pobrežia, pretože hľadá svoju sestru Fatimu, ktorú uniesli piráti. Cestou zažije veľa dobrodružstiev, napr. stroskotanie lode na mori, dostane sa do otroctva, z ktorého je neskôr vykúpený, prežije ľúbostný príbeh s krásnou Hadixou atď.,  až konečne v Benátkach nájde Fatimu. 

2. diel románu nemá súvislú dejovú líniu, je to súborom epizód zo slovenského života s výrazným kritickým zameraním. René tu prichádza na Slovensko (Bratislava, Trnava, Považie). Všíma si tu biedu, zaostalosť, ale aj nedostatky v živote slovenského človeka, keď napr. na dedinských hodoch kritizuje alkoholizmus, poverčivosť ľudu a pod. Pomery na Slovensku mu osvetľuje tzv. tovariš cesty, ktorý sa k Renému cestou pripája. V 2. diele autor podporuje aj reformy Jozefa II., hlavne zrušenie nevoľníctva (zastáva sa sedliakov ako jednej z najpotrebnejších sociálnych vrstiev spoločnosti, kritizuje neobmedzenú moc zemianstva) a zrušenie žobravých mníšskych rádov (ironizuje mníšky, ktoré síce žobrú, ale ich stôl sa prehýba pod množstvom vyberaného jedla). Kritizuje tu aj zbytočný prepych šľachty a tiež neporiadok v cirkvi, napr. jej kupčenie s odpuskami a pozostatkami svätých. Tlač 2. dielu románu cirkev pozastavila, a preto sa román končí doslova uprostred vety.

Bajza v románe poukazuje na nevyhnutnosť rozpadu feudálnych pomerov, ostro v ňom kritizuje človeka osvieteneckej doby a vyslovuje sa  proti biede a útlaku poddaných.

Miguel de Cervantes Saavedra- Dômyselný rytier Don Quijote De La Mancha

Dômyselného rytiera Dona Quijota De La Manchu napísal jednoruký Cervantes v sevillskom žalári bez zatrpknutosti a s úsmevným humorom, plný múdrosti a lásky k človeku na prahu staroby, po mnohých životných sklamaniach a literárnych neúspechoch.

TÉMA: Don Quijote a Sancho Panza sa spolu vydajú za dobrodružstvami. Napriek tomu, že pochádzajú z rozdielnych vrstiev a majú protikladné povahy rozumejú si a vzájomne sa dopĺňajú. Don Quijote vďaka svojmu bláznovstvu môže vyslovovať nahlas svoje názory na spoločnosť a jej chyby. Odsudzuje ich a snaží sa
ich napraviť.

FORMA: dobrodružný román
Časopriestor: 17. stor.,Španielsko v dedine zvanej Mancha a v okolí.

Dej:
Alonso Quijano trávil voľný čas čítaním rytierskych románov a tak sa rozhodol stať rytierom a vydať sa na dobrodružnú výpravu. Zmenil sa meno na Dona Quijota De La Manchu a za dámu svojho srdca si zvolil Aldonzu Lorenzovu, chudobné dievča z vedľajšej dediny, ktoré premenoval na Dulcineu z Tobosa. Vyčistil zbroj čo mu ostala po pradedoch, a svojho starého chudého koňa pomenoval Rocinant. Keď bolo všetko pripravené, vybral sa na svoju prvú výpravu proti neprávosti vo svete, ktorú musí odstrániť.

Hneď ako uvidel krčmu, predstavil si hrad. Tu požiadal krčmára, aby ho pasoval na rytiera. Krčmárov na ten nápad pristúpil, aby sa pobavil.

Našiel si zbrojnoša Sancha Panzu, sedliaka, ktorý sa vyznal v knihách. Don Quijote mu prisľúbil vládu nad ostrovom, ktorý získajú. Spolu sa vybrali na dobrodružnú výpravu. Po istom čase sa dostali k veterným mlynom. Don Quijote nechcel Sanchovi uveriť, že to nie sú obri, ale veterné mlyny. Zaútočil na ne a skončil zranený. Celého domláteného ho verný služobník Sancho odviedol do krčmy, o ktorej si Don Quijote opäť myslel, že je to hrad a škaredú krčmárovu dcéru pokladal za najdokonalejšie stvorenie na svete. Nakoniec sa kvôli nej aj pobil. Don Quijote sa chcel vyliečiť z utŕžených zranení a rozhodol sa pripraviť liek, o ktorom čítal v jednom zo svojich románov. Pripravil ho a vypil. Prišlo mu však z neho hrozne zle. Pri odchode z údajného hradu Don Quijote zistil, že ten jeho hrad je v skutočnosti len obyčajná krčma. Nechcel zaplatiť podľa zákona rytierov, hovoriaceho, že nemusia v krčme nič platiť. Samozrejme, že ani jeho sluha nezaplatil, a tak ho ľudia z krčmy zmlátili.
Na ďalšej výprave zbadal Don Quijote v diaľke človeka, ktorý mal na hlave podľa neho vzácnu Mambrinovu prilbu. V skutočnosti to bol holič, ktorý si dal na hlavu holičskú misku, aby sa ňou uchránil pred dažďom. Don Quijote si zaumienil dostať tú prilbu a zaútočil na holiča. Ten sa od strachu tak rozbehol preč, až mu z hlavy miska spadla. Don Quijote si ju nasadil na hlavu a hoci sa mu zdala trocha čudná, stále si myslel, že je to Mambrinova prilba.

Po tomto dobrodružstve pokračujú ďalej v ceste a Don Quijote sa rozhodne trýzniť sa kvôli vymyslenému odmietaniu jeho dámy Dulciney. Sancha pošle s listom, ktorý mu zabudne odovzdať za ňou. Sancho si až v dedine, z ktorej obaja pochádzajú uvedomí, že list nemá pri sebe. Tu stretne farára a holiča, ktorí vedia o bláznovstve Dona Quijota. Klamstvom, prezlečení za princeznú, ktorá potrebuje pomoc, a jej sluhu privedú Dona Quijota až domov. Ten však po čase aj so Sanchom z domu utečie.
Na svojich ďalších cestách stretli vojvodu a vojvodkyňu, ktorí počuli o Quijotovom bláznovstve a chceli sa na ňom zabaviť. Pozvali ho na svoje panstvo a zo Sancha urobili vladára. Pred tým, než sa ujal svojho ostrova, mu Don Quijote dal niekoľko múdrych rád pre dušu ( napr. aby sa nenechal ovplyvniť pri rozhodovaní ženskou krásou, ale aby bol zhovievavý voči slzavým výpovediam ) a niekoľko rád pre telo ( napr. aby si strihal nechty, lebo dlhé sú dôkazom namyslenosti a pýchy ). V tejto pasáži sa prejavuje Quijotova múdrosť napriek svojmu bláznovstvu má správne myšlienkové pochody a jeho rady sú ušľachtilé a ľudské.
Sancho ako vladár v namáhavých skúškach obstál vynikajúco. Vladárenie sa mu zdalo ako veľmi príjemná a zábavná vec, ale o opaku sa presvedčil pri večeri, keď sa ani nemohol dosýta najesť, pretože mu doktor Bumbaj zakazoval jedlo, ktoré škodí zdraviu a na jedenie mu ostala iba zelenina a ovocie. V jednu noc Sanchovi poddaní zinscenovali útok nepriateľa na ostrov a keďže Sancho predtým nikdy nebojoval, skončil celý dolámaný. Po tejto skúške vladár uznal, že pre niečo takéto on stvorený nie je a že odstúpi z funkcie a vráti sa k Donu Quijotovi. Vrátil sa k nemu a spolu opustili panstvo vojvodu a jeho manželky.
Vydali sa do Barcelony. Tam sa Don Quijote stretol v boji s Rytierom bielej luny, čo bol vlastne prezlečený bakalár, ktorý chcel svojmu krajanovi pomôcť. Don Quijote prehral a jeho trestom bol návrat do rodnej dediny. Musel sa teda na jeden rok vzdať rytierstva.

Onedlho po návrate sa Don Quijote de la Mancha ocitol na smrteľnej posteli. Až teraz po 6 dňovej horúčke zistil, že nie je rytierom, ale len bláznom zvaným Alonso Quijano, ktorého všetky zážitky boli len obyčajnými bláznovstvami. Dá si zavolať kňaza, aby sa vyspovedal a pisára, aby napísal testament. Stálo v ňom, že ak sa jeho dcéra vydá za človeka, ktorý má rád rytierske romány, bude jej odoprený celý diel dedičstva. Po týchto slovách umrel navonok porazený, ale veľkosťou ducha zvíťazil.

CHARAKTERIZÁCIA:
Don Quijote De La Mancha –

-     vysoký, chudý rytier s hrdzavým brnením nesúci sa na zdochýnajúcom koni          

-          má zložitú povahou, kombináciou blázna a nadmieru múdreho človeka

-          navonok protikladné vlastnosti sa v románe prelínajú a vzájomne dopĺňajú

-          jeho myseľ sa vďaka čítaniu rytierskych románov pomätie

-          musíme obdivovať jeho životnú energiu a ušľachtilé ľudské vlastnosti.

-          je rojko, ktorý mravnosťou vysoko prevyšuje svoje okolie, bojujúcim za nastolenie pravdy a spravodlivosti aj za cenu ponižujúcich porážok a trpkých neúspechov(Sám seba nazýva Rytierom smutnej postavy a práve tieto slová ho v celej jeho podstate vystihujú.)
 

Sancho Panza

–        je opakom Dona Quijota- tlstý sedliak, ktorý sa po dlhom presviedčaní Dona Quijota rozhodne opustiť svoju rodinu a stane sa Quijotovým zbrojnošom

–        Na svojom oslíkovi s ním odchádza za dobrodružstvami, od ktorých si sľubuje hlavne veľké bohatstvo, ktoré mu Don Quijote nasľuboval

–        Svojho pána počúva na slovo, má zdravý sedliacky rozum a chrlí zo seba množstvo porekadiel a prísloví. Je materialisticky založený a uvažuje triezvo. V podstate je dobrým človekom. V závere ostáva s Donom Quijtom nie kvôli bohatstvu, ale kvôli priateľstvu a dôvere k nemu. Aj keď sa Donu Quijotovi vráti zdravý rozum, Sancho už ostáva poznačený jeho donkichotstvom.

IDEA: Autor sa vyjadruje v diele k otázke poznania sveta, poslania cirkvi, zmyslu ľudskej existencie, slobode človeka a budúcnosti ľudstva, stavia do konfliktu ideál a skutočnosť. Zobrazuje márnosť večného boja človeka s veternými mlynmi. Nech sa snaží akokoľvek, jednotlivec nie je schopný sám vyriešiť problémy spoločnosti.

GENERAČNÝ PROBLÉM: V prvom rade ho predstavuje neustály vplyv spoločnosti, kníh i multimédií na človeka. Ďalšou interpretáciou je možnosť chápania jednotlivca, ako skupiny snažiacej sa získať odpoveď na otázky existencie, či o nastolenie spravodlivosti. Neschopnosť tu neznamená len to, že je niečo zložité, alebo že sa niečo nedarí. V prvom rade predstavuje neexistenciu riešenia a odpovede. Dômyselný rytier Don Quijote De La Mancha bol napísaný v prvej polovici 17. storočia. Ľudia vtedy nevedeli, aká je ich budúcnosť, nepoznali podstatu bytia ani riešenie globálnych problémov. Odvtedy prešlo už 400 rokov a odpoveď dosiaľ nikto nenašiel.

Alexander Sergejevič Puškin - Eugen Onegin

-          je veršovaný román napísaný v rokoch 1823 až 1831

-          neskôr podľa neho Peter Ilič Čajkovský napísal svoju rovnomennú operu

Obsah

Autor v románe opisuje obraz ruského života v 1. polovici 19. storočia a za hlavného predstaviteľa tejto doby si vybral mladého šľachtica a veľkomestského elegána Eugena Onegina. Ten sa vydáva so svojim priateľom Lenským na vidiek za jeho snúbenicou Oľgou, no mimo mesta sa však nesmierne nudí. Oľgina sestra Táňa sa do neho zamiluje a vyzná mu lásku, no on pre ňu nemá pochopenie a chladne ju odmieta. Aby sa rozptýlil, začne sa dvoriť Lenského snúbenici Oľge. Lenský sa vydá chrániť česť ľahkomyseľnej Oľgy a Onegin ho v súboji zabije. Po Lenského smrti sa Onegin vydáva na bezcieľnu púť po Rusku, až sa napokon vracia späť do Petrohradu. Tam sa opäť stretáva s Táňou, ktorá sa medzitým stala manželkou kniežaťa. Vyznáva jej svoju lásku, no tento krát je to Táňa, kto odmieta jeho vyznanie, hoci ho nikdy neprestala milovať.

Rozbor diela

Eugen Onegin je vrcholným dielom A. S. Puškina. Napísaný je vo veršoch, pričom autor použil tzv. „oneginovskú“ strofu, ktorá sa skladá zo 14 veršov. Dielo je dokonalou ukážkou štylistických a lexikálnych možností ruského jazyka. Autor tu vytvoril typ tzv. „zbytočného človeka“, ktorý nemá žiadne ciele ani spoločenské využitie a všetky jeho snahy sú len márnym snažením, ktoré vedie k jeho osamelosti a uzavretosti, hoci to bol pôvodne vzdelaný a nadaný človek. Nanešťastie však pochádza zo spoločenského prostredia, ktoré mu neumožňuje veľmi využívať tieto prednosti, nakoľko jeho spoločenská vrstva je takmer nefunkčná a má zdeformovaný pohľad na skutočný život. Ako protiklad k tejto „zbytočnej“ existencii autor vytvoril postavu Tatiany, ušľachtilej, citlivej a do snov sa ponárajúcej mladej ženy, ktorá je zväzovaná spoločenskými zvyklosťami a názormi.

Chrám matky božej v Paríži

Literárny druh: dielo je písané v próze, isté pasáže sú však veršovanou poéziou
Literárny žáner: jedná sa o historický román: má viacero postáv, medzi ktorými sú zložité vzťahy; zároveň sa venuje spôsobu života v Paríži v období stredoveku
Téma: spleť osudov ľudí z rôznych vrstiev zapríčinená láskou, dynamický život ľudu i šľachty vo veľkom stredovekom meste
Idea: uprednostňovanie viery pred poľutovaním a láskou
Hlavné postavy: Esmeralda – dcéra chudôbky, milá, pekná, ľudská a smelá cigánka
Quasimodo – škaredý mrzák, dokazuje, že aj veľmi škaredý človek je schopný veľkých činov
Grengoire – mysliteľ, básnik tulák a opatrný človek
Arcidiakon – učenec, alchymista, ktorého ľudia považujú za blázna pre jeho sny; je pomstychtivý a pokrytecký
Dej: Vrcholili prípravy na mystérium a voľbu pápeža bláznov vo veľkej sieni Súdneho paláca na ktorom sa mal zúčastniť aj Kardinál a vyslanci z Flámska. Keď nadišiel čas predstavenia a hostia sa nedostavili dal autor pokyn k začatiu, ale predstavenie sa stále prerušovalo až prišli Kardinál a vyslanci a na návrh jedného z nich sa uskutočnila voľba pápeža bláznov. Jednoznačne sa ním stal zvonár z Chrámu Matky Božej – Quasimodo, ktorého vychoval kňaz a ktorý mal rád len jeho a zvony na katedrále. Nešťastný Gregoire sa túlal mestom až zablúdil do Dvora Divov a pred obesením ho zachránila Esmeralda, do ktorej sa zaľúbil kapitán aj arcidiakon, ktorý ho od žiarlivosti zabije a Esmeraldu vydiera. Esmeralda volí smrť. Kňaz ju privedie k chudôbke, ktorá v nej spozná svoje cigánmi ukradnuté dieťa. Nájdu ich však vojaci a chudôbku zabijú. Esmeralda sa obesí a Quasimodo umiera s jej mŕtvym telom v náručí.
Jazykový plán: používal metafory, epitetá, prirovnania, inverziu…
Autor: V. Hugo ( 1802 – 1885 ), francúzsky básnik, dramatik, prozaik, priekopník romantizmu, známe diela Chrám Matky božej v Paríži, Bedári, Legenda vekov, Hernani

Otec Goriot – Honoré de Balzac

Literárny druh: epika
Literárny žáner: román
Téma: honba za majetkom, ktorý je nástrojom spoločenského úspechu, ovláda ľudské vzťahy a city
Idea: autor tu zobrazil až prehnane obetavú otcovskú lásku, poukazuje na to, čo dokážu urobiť peniaze s ľuďmi a aký mali vplyv v 19. storočí vo Francúzsku, a na stratu ideálov mladého študenta, ktorý pochopí, že s pravdou a cťou sa do vyššej spoločnosti nedostane
Hlavné postavy: Eugéne de Rastignac – mladý študent práv, túžiaci po majetku a spoločenskom postavení „otec“ Goriot – bývalý cestovinár, pre blaho svojich dcér je ochotný urobiť čokoľvek
Anastasia de Restaud – staršia Goriotova dcéra, využíva jeho lásku iba pre peniaze
Delphine de Nucingen – mladšia Goriotova dcéra, využíva jeho lásku iba pre peniaze

Dej: Dej sa začína v penzióne pani Vauquerovej. Býva tu otec Goriot ( bývalý cestovinár ), o ktorom sa hovorí, že je bohatý a že za ním chodia mladé devy. Do penziónu prichádza Rastignac ( mladý študent práv ). Chodí do vyššej spoločnosti, avšak nevie ako sa má správať, a tak požiada svoju sesternicu o pomoc. Tá sa ho ujme a vysvetlí mu, ako to v spoločnosti chodí. Postupne zisťuje minulosť otca Goriota a dozvedá sa, že chýry o jeho živote nie sú pravdivé. Puto medzi nimi prerastá v hlboké priateľstvo. Rastignac sa spoznáva s Delphinou ( mladšia Goriotova dcéra ) a Otec Goriot im kúpi dom, do ktorého sa na žiadosť oboch nasťahuje. Otec Goriot ochorie a Rastignac zistí, že ochorel z nemohúcnosti poskytnúť finančné prostriedky svojim dcéram. Otec Goriot je na pokraji smrti a Rastignac chce, aby ho jeho dcéry navštívili. Jeho dcéry nie sú až také bezcitné, že by nechceli vidieť umierajúceho otca, ale nedokážu prekonať množstvo drobných prekážok svojho spoločenského postavenia, ktoré ich delí od otca. Otec Goriot zomiera sám. Jediný kto pri ňom ostal bol Rastignac.
Jazykový plán: využíval hlavne prirovnania, metafory, rečnícke otázky, pejoratíva …
Autor: H.de Balzac ( 1799 – 1850 ), zakladateľ kritickorealistického románu, známe diela Otec Goriot, Stratené ilúzie, Sesternica Beta

HLAVA XXII. – Joseph Heller

HLAVA XXII
Štyridsaťdva kapitol, štyridsaťdva záchytných bodov. Joseph Heller nazval jednotlivé kapitoly podľa postáv z diela, ale niektoré majú názov podľa miest.
Dej je veľmi nesúvislý, respektíve my sa o dianí hrdinov dozvedáme spletito. Heller v každej kapitole opisuje dianie z inej perspektívy. Vezme jedného človeka, toho opíše a rozpráva jeho príbeh, časť z jedného celku. V ďalšej kapitole vezme niekoho iného, opíše ho a začne ďalšie rozprávanie. Takto sa to nabaľuje a jednotlivé príbehy sa začnú splietať, subjektívne pravdy sa spoja v jeden objektívny pohľad na svet.

Takýto spôsob písania je v literatúre nečastým javom. Už to vyzdvihuje túto knihu nad ostané. To však určite nie je to, čo uchvátilo množstvo ľudí na svete.
Tu som si pomohol knihou Da Vinciho kód. Obe knihy sú približne rovnako rozsiahle, formu majú odlišnú, takže môžem povedať, že úspech HLAVY XXII nespočíva v dejovej osnove, ale je len akousi čerešničkou na torte.

Dej HLAVY XXII sa odohráva na ostrove Pianosa a autor opisuje život vojakov počas bojov, oddychu, ich myšlienky, názory, pohnútky...
„Ostrov Pianosa leží v Stredozemnom mori, trinásť kilometrov na juh od Elby.
Je celkom malý a očividne sa na ňom.Nemohla odohrať väčšina opísaných udalosti.
Osoby, rovnako ako dej románu, sú vymyslené.“
Takto začína Joseph Heller túto knihu, samozrejme po venovaní, je to akoby predslov.
Po prečítaní oboch kníh som nemusel dlho premýšľať, čo ich spája, keď sú obsahovo i myšlienkovo tak vzdialené. Je to možnosť. Možnosť výberu, ktorý čitateľ dostáva. Akási dvojzmyselnosť knihy. Každý si môže vybrať, čo ho na knihe zaujíma, či je to dej alebo poznatky, ktoré nám autor odovzdáva. Dan Brown ich podáva priamo, no Joseph Heller píše medzi riadky.
Jednoducho povedané: každý z nás už určite čítal Malého princa od Antoine De-Saint Exupéryho. Malé deti vidia princa, ktorý je na potulkách vesmírom, no my čítame o ľudských vlastnostiach a o hlúposti nás ľudí.

V HLAVE XXII sa dozvieme o Milovi. Je to mladík, ktorý dokáže v každej situácii zarobiť peniaze, robiť nelegálnu činnosť bez porušenia zákona. Tak napríklad vzal armádne lietadlá, na ktoré nastriekal logo svojej firmy M&M. Tie používal pre účely firmy M&M, ktorú vlastnili všetci, čo do nej prispievali. Zisky firmy dostávali taktiež všetci, no vo forme, aká práve Milovi vyhovovala.

Prečítame si o Natelim, ktorý sa zaľúbi do talianskej prostitútky, chce jej neustále pomáhať a vziať si ju za ženu, aby ju „vytrhol“ z biedy.
Kto však premýšľa nad osudmi týchto ľudí, číta o drzosti a lakomosti niektorých jedincov, ktorí dokážu pre peniaze spraviť čokoľvek, aj keby mali niekoho obrať o posledné. Dozvieme sa o sile lásky, ktorá je tak oslepujúca, že kvôli jej žiare nevidíme ani na krok.
Ďalším spojovníkom týchto dvoch kníh je využívanie iného jazyka. Heller vo svojej knihe použil taliančinu, ktorou umocňoval pocit reality diela. Keď si čítate túto knihu, taliančina sa vám nebude zdať neznáma, keďže pomocou deja si dokážete domyslieť, čo jednotlivé slovné spojenia znamenajú.
Najväčšou devízou HLAVY XXII je však nezmyselnosť. HLAVA XXII je zákon. Zákon, ktorý znásobuje moc byrokracie. Zákon, ktorý nepozná zľutovanie, zákon ktorý vás núti konať a neodprávať , stáť a kričať.

Tento zákon ovplyvňuje celú službu vojakov v armáde i civilných obyvateľov. Je to najrafinovanejší zákon ľudstva. V jednom z jeho znení sa dozvieme, že ak sa vojak guľometčík chce nechať preveliť k pozemným vojskám má dve možnosti. „Jednoducho“

splní počet náletov, ktoré však jeho nadriadený môže kedykoľvek a o akýkoľvek počet zvýšiť. Druhá možnosť je ešte „jednoduchšia“. Byť blázon. Ak je vojak bláznom, v lietadle je jeho osoba nežiadúca. Potvrdenie o nespôsobilosti vydáva armádny lekár danej jednotky. O jeho vydanie však môže požiadať len osoba, na ktorú má byť toto potvrdenie vydané. A videli ste už blázna, ktorý by chcel nejaké potvrdenie?
V jeden večer prišli do nevestinca vojaci a donútili prostitútky nastúpiť do armádnych nákladných áut. A prečo? Kvôli zákonu HLAVA XXII. A čo tento zákon vraví? To sa nedozvieme. Dôvod? HLAVA XXII .
Ak sa na HLAVU XXII pozeráte z ktorejkoľvek strany, nenájdete jedinú štrbinku.

ZÁVER
„Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum.“ Rovnako ako aj genialite autorov. To ako dokážu osloviť masy, sa nedá napísať do rovnice, presne ako ľudské konanie. Sú to slová autorov, ich myšlienky a nápady, ktoré sa nedajú kopírovať. Ak sa o to pokúsime, nikdy nedokážeme napodobniť to, čo sála z týchto kníh.
Sme smrte...