sj34978d.pdf

Slovenský jazyk a literatúra v kole

Èastice ako výstavbové prostriedky diskurzu

JÁN HORECKÝ

Èastice sú kontrukèné výrazy pouívané pri výstavbe diskurzu (jazykového preja-

vu). Nevymedzujú sa ako morfologické slovné druhy a zahrnujú aj útvary, ktoré sa

v morfológii nezahrnujú do slovného druhu èastice. Takéto chápanie môe by ui-

toèné pri analýze hotových jazykových prejavov, ale aj pri pouèení o ich tylizácii,

formulácii, ba aj pri vyuèovaní cudzích jazykov.

K¾úèové slová: diskurz (jazykový prejav), èastice, formulovanie jazykového preja-

vu, vyuèovanie cudzích jazykov.

U od pädesiatych rokov sa v slovenskej gramatickej teórii i v kolskej praxi

uvádzajú èastice ako osobitný slovný druh. Zhrnujúcu túdiu predloil vtedy E.

Jóna [4]. O dvadsa rokov neskôr charakterizoval P. Ondrus [5] èastice ako slová,

ktoré nepomenúvajú predmety a ich príznaky, majú úlohu vyzdvihova alebo

ohranièova význam nielen jedného plnovýznamového slova, ale aj spojenia nie-

ko¾kých plnovýznamových slov, prípadne i celej vety, nemajú veobecný grama-

tický význam a gramatické kategórie, samostatne neplnia funkciu vetných èle-

nov, vystupujú spoloène s vetným èlenom, ktorého význam vyzdvihujú alebo

ohranièujú. Pod¾a J. Ruièku [8] gramatická funkcia predstavuje ich lexikálny

význam.

Vo vetkých túdiách z tohto obdobia vidie neistotu, vyplývajúcu z toho, e

kým pre zaraïovanie plnovýznamových slovných druhov sú pevnou oporou a zre-

te¾ným triediacim kritériom gramatické kategórie, pri neplnovýznamových slo-

vách toto kritérium nemono aplikova. Pri èasticiach okrem toho chýbajú aj spo-

¾ahlivé syntaktické kritériá. Veï pri skúmaní èastíc bolo treba prekroèi rámec

nielen vetných èlenov, ale aj viet. A to nebolo myslite¾né v èase, keï sa len ve¾mi

nesmelo a rozpaèito naráalo na javy charakterizujúce nadvetné útvary, keï teó-

ria textu bola v svojom zárodoènom tádiu (najmä u nás).

Práve preto je vak prirodzené, e najväèia pozornos sa problematike èastíc

venovala v tylistike. Známa je v tomto smere najmä kardinálna túdia J. Mistrí-

ka [3], doplnená aj inventárom èastíc (a im podobných slov) v súèasnej slovenèi-

ne. Táto túdia bola základom aj pre gramatické (morfologické) spracovanie èas-

tíc v Morfológii slovenského jazyka [4] od toho istého autora.

U J. Mistríka je pozoruhodný rozdiel v tylistickom a morfologickom

chápaní èastíc. Kým z h¾adiska tylistiky J. Mistrík definuje èastice ako po-

mocné slová, ktorými podávate¾ vyjadruje svoj osobný postoj k výpovedi ale-

bo k jej èasti (a preto ich charakterizuje ako par ecxellence expresívne, osobné

slová), a a na druhom mieste sa pripomína ich úzke spätie so situáciou a s mi-

Slovenský jazyk a literatúra v kole

mojazykovými výrazmi (ako je gesto, mimika, pohyb), v Morfológii sloven-

ského jazyka sa na prvé miesto kladie nadväznos. Èastice sa tu vymedzujú

ako pomocné slová, ktorými podávate¾ nadväzuje na kontext alebo situáciu

(v tylistickej túdii: na situáciu alebo kontext) a pritom vyjadruje rozlièné

významové odtienky jednotlivých výrazov alebo výpovedí i kontextových a ak-

tualizaèných vzahov.

V neskorej formulácii J. Oravca [6] sa u nezdôrazòuje východisko, resp.

aktívna úèas podávate¾a a s vyou mierou zoveobecnenia sa kontatuje, e

ide o neohybné slová, ktoré vyjadrujú (subjektívny) postoj hovoriaceho k vý-

povedi alebo k jej èasti. Aj tu vak ide o vyjadrovanie vzahu k výpovedi, nie

k vete.

K pôvodnému dôrazu na podávate¾a sa vracia E. Pauliny [7]. V duchu svojej

teórie o formulovaní explicitnej podoby myslenej výpovede toti hovorí, e èasti-

ce (lexikálne) majú lexikálny význam, ktorým podávate¾ zaujíma modálny pos-

toj k výpovedi a pod¾a neho zaraïuje výpoveï do kontextu alebo do situácie, ale-

bo urèuje modálny význam niektorého èlena výpovede.

Z uvedených vymedzení èastíc jednoznaène vyplýva, e ide o kontrukèný

prvok, ktorým podávate¾ zapája svoju výpoveï do kontextu èi situácie. Táto

kontrukèná èinnos sa dáva do súvislosti s výpoveïou, nie vetou. Akoby podáva-

te¾ kontruoval len výpoveï.

Z podrobnejieho a komplexnejieho výskumu èastíc vak vyplýva, e sa vza-

hujú nielen na výpoveï, ale aj na irí útvar, ktorý prekraèuje rámec výpovede, t.j.

na jazykový prejav, resp. diskurz a e teda èastice sú vlastne stavebné prvky

diskurzu, pomocné prvky pri kontruovaní diskurzu. Prirodzene, nie sú v tomto

smere jediné. Takéto stavebné prvky mono oznaèi ako diskurzory.

Diskurz sa v súèasnosti chápe dvojako: na jednej strane ako spôsob hovore-

nia, vyuívania jazykových prostriedkov pri konkrétnej jazykovej komunikácii

(a potom sa hovorí napr. o politickom diskurze alebo dokonca aj o enskom dis-

kurze), na druhej strane sa diskurz chápe ako sled výpovedí, ako jazykový prejav,

predovetkým ako útvar paralelný s textom. Prièom text je vdy napísaný, kým

diskurz môe by hovorený, ústny, ale aj napísaný, písomný. V takomto prípade

ide u skôr o text.

Tento rozdiel mono objasni poukazom na spôsob myslenia a vyjadrovania

vzahov v objektívnej realite a na monosti odráania týchto vzahov v jazyko-

vých truktúrach. Východiskom je mylienková èinnos, predovetkým prira-

ïovanie istej vlastnosti istému objektu to je prisudzovanie, predikácia. Z ra-

du predikácií sa formuje propozícia, mylienkový útvar vyjadrujúci zámer

komunikácie. Napokon z radu príslune viazaných a nadväzujúcich propozícií

sa formuje komunikát. V oblasti jazykovej komunikácie paralelne s predikáciou

ide o výpovedný akt, k propozícii sa pripája výpoveï (ako oznaèenie situácie)

a komunikát sa realizuje ako jazykový prejav èie diskurz. Vo formálnej èi for-

Slovenský jazyk a literatúra v kole

movej oblasti (ktorá sa èasto fixuje písomne) sú tu také útvary ako syntagma,

veta a text.

Schematicky:

mylienková oblas: predikácia, propozícia, komunikát

formulaèná oblas: výpovedný akt, výpoveï, diskurz

fixaèná oblas: syntagma veta text

Pri skúmaní textu u dlhú tradíciu má výskum konektorov [6]. Pravda, do-

chádza sa k nim akousi spätnou analýzou hotových textových útvarov, preto sa

nezdôrazòuje ich stavebná, konrukèná funkcia.

Pri skúmaní diskurzu ako èinnosti, formulovania, tylizovania treba kategóriu

diskurzorov rozíri aj o iné prvky, ne sú èastice. Patria sem predovetkým tra-

dièné uvádzacie a pripájacie èastice, rozlíené napr. aj z h¾adiska diskurzného

ánru èi útvaru. Èisto priraïovacie diskurzory sú napr. v konverzácii nu, veru,

veru tak, viete, viete èo, myslím, myslíte?, nehnevajte sa, prepáète. Ve¾mi èasté sú

naratívne diskurzory v rozprávaní súvislých udalostí, napr. potom, a tak, nu

a potom, ale, ale potom.

Zo irieho h¾adiska treba poklada za diskurzory aj celé výpovede, vety, ba aj

odseky, ktorými sa v rozsiahlejom útvare odkazuje na predchádzajúce odseky

alebo aj kapitoly, prípadne sa poukazuje na obsah nasledujúcich odsekov a kapi-

tol. Napr.: V nasledujúcej kapitole sa pokúsim ilustrova, do akých nezvyèajných

polôh sa dostalo vedecké skúmanie ...(J. Kelemen: Myslenie, poèítaè... BRATI-

SLAVA 1990 porov. J. Horecký [1]).

Naèrtnutá problematika èastíc ako diskurzorov si vyaduje ïalie skúmanie,

analýzu fungovania, klasifikáciu a systemizáciu.

Základným východiskom pritom môe by téza, e èastice sú kontrukèné

výrazy pri výstavbe, formulovaní diskurzu, e tvoria základ kategórie diskur-

zorov. Repektovanie tejto kategórie môe ma dôsledky pri analýze jazykových

prejavov, ale aj pri vyuèovaní tylistiky, rétoriky a napokon aj pri vyuèovaní cu-

dzích jazykov.

LITERATÚRA

[1] HORECKÝ, J.: Architektonika odborného esejistického textu. Kultúra slova 26,1992, s.39-44.

[2] JÓNA, E.: Preh¾ad slovných druhov v slovenèine. Slovenská reè l6, l950/51, s.l00-107.

[3] MISTRÍK, J.: K otázke èastíc v slovenèine. Jazykovedné túdie IV, 1959, s.201-228.

[4] Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ruièka. Bratislava, Vydavate¾stvo SAV 1966.

[5] ONDRUS, P.: Neplnovýznamové slová a systém slovných druhov v slovenèine. Jazykovedné túdie XII,

1971, s. 118-121.

[6] ORAVEC, J. BAJZÍKOVÁ, E. FURDÍK, J.: Súèasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. Bratislava,

Slovenské pedagogické nakladate¾stvo 1984.

[7] PAULINY, E.: Slovenská gramatika. Opis jazykového systému. Bratislava, Slovenské pedagogické nakla-

date¾stvo 1981.

[8] RUIÈKA, J.: Sporné otázky slovenskej morfológie. Slovenská reè 21, 1956, s.3-19.

Slovenský jazyk a literatúra v kole

Struèný preh¾ad vymedzenia poètu slovných druhov

LADISLAV NAVRÁTIL

Slovná zásoba jazyka sa pod¾a urèitých jazykových kritérií èlení na isté skupiny

slov. Pod¾a J. Horeckého (l978, s. l25) v indoeurópskych jazykoch sa tradiène po-

uíva triedenie na slovné druhy, a to na základe formálnych a významových vlast-

ností. Èlenenie slovnej zásoby na jednotlivé morfologické triedy slov slovné dru-

hy je nielen základným systémovým prvkom slovnej zásoby (jediným èinite¾om,

ktorý vnáa akú-takú organizovanos do slovnej zásoby), ale aj centrálnou otázkou

morfológie. Morfológia ako jazykovedná náuka o tvarovej rovine v systéme jazyka

sa zaoberá predovetkým slovnými druhmi a ich morfologickými kategóriami. Tak-

to je v podstate definovaná morfológia vo viacerých morfologických i gramatic-

kých prácach naich autorov.

K¾úèové slová: slovné druhy, slovná zásoba, morfológia, morfologické kategórie,

veobecnojazykovedná teória, ohybné a neohybné slovné druhy.

Vo veobecnojazykovednej teórii niet jednoty v názoroch na poèet slovných dru-

hov a na ich hranice. Viacerí bádatelia delia slová na viacej slovných druhov, nie-

ktorí a na dvadsa. Oproti nim stoja zástancovia opaèného smeru, niektorí zasa

zniujú poèet slovných druhov. Jednotlivé delenia slov na väèí èi mení poèet slov-

ných druhov závisia od stupòa abstrakcie kritérií, na ktorých sa zakladajú.

Termín slovné druhy (partes orationis èasti reèi) má ve¾mi bohatú tradíciu

a pomerne dlhý a tie aj zloitý vývin. Samotný pojem slovný druh vznikol ete

v starovekom Grécku. Klasik starogréckej filozofie Platón (427-347 pred n.l.),

Sokratov iak, rozlioval dva slovné druhy: meno (onoma) a sloveso (rhéma). Pre

jazykovedu je dôleitý jeho spis Kratylos (dialóg medzi Kratylom a Hermoge-

nom). Dialóg Kratylos je zaujímavý aj tým, e je to prvý pokus o klasifikáciu

slov na logickom základe. Platón delí rozumnú reè (logos) na dve samostatné

èasti: mená (onoma) a slovesá (rhéma). Mená sú pritom slová, o ktorých sa nieèo

hovorí, kým slovesá vyjadrujú to, èo sa hovorí o menách.

Aristoteles (384-322 pred n.l.), ktorý je povaovaný za najväèieho starogréckeho

filozofa a zároveò za zakladate¾a gréckeho gramatického uèenia, vo svojich viace-

rých dielach venoval ve¾kú pozornos aj otázkam jazyka. Významný je jeho prínos

najmä v klasifikácii slov pod¾a slovných druhov. V diele Poetika uvádza, e v reèi sa

vyde¾uje element, slabika, spojka, meno, sloveso, èlen, pád a veta. V Rétorike u pres-

nejie vymedzil mená (slová so samostatným významom bez odtienku èasu), slovesá

(slová so samostatným významom s odtienkom èasu) a spojky (slová s gramatický-

mi funkciami). Aristoteles vyde¾oval tri slovné druhy: mená, slovesá a spojky.

Stoická filozofická kola existujúca v 3.- l. storoèí pred n.l. so zakladate¾om

Chrysippom (282-208 pred n.l.) poznala u tyri slovné druhy. Jej èlenovia (stoi-

Slovenský jazyk a literatúra v kole

ci) sa intenzívne venovali jazykovým otázkam. Prínos stoikov je významný aj

v oblasti gramatiky. Boli to práve oni, ktorí preniesli samotný termín slovné dru-

hy z oblasti logiky do oblasti jazyka, prièom vyèlenili tyri slovné druhy a k u

trom známym slovným druhom (mená, slovesá, spojky) pridali príslovky.

Dionysios Trax (l70-90 pred n.l.), autor prvej gréckej syntetickej gramatiky

a vlastne aj prvej gramatiky v Európe vôbec, vo svojom diele Techné grammati-

ké vyèlenil u osem slovných druhov:

meno onoma (podstatné meno, prídavné meno, èíslovka)

sloveso rhéma

príèastie metoché

èlen arthron

zámeno antonymia

predloka prothesis

príslovka epirrhéma

spojka syndesmos (Ondru-Sabol, l984, s. 289-290).

Trax za samostatný slovný druh pokladá príèastie a èlen, ktoré v naom poní-

maní slovných druhov nie sú povaované za samostatné slovné druhy. Naproti

tomu v prvej èasti reèi, ktorou je meno, rozliuje vlastne trojaké nomen: substan-

tívum, adjektívum a numerale. Traxovo dielo malo ve¾ký význam nielen pre vý-

vin jazykovedy u antických Grékov, ale aj u iných kultúrnych národov Európy.

Vývin pri vymedzovaní poètu slovných druhov sa vak týmto neskonèil a ne-

uzavrel, ale pokraèoval ïalej. Systém slovných druhov sa teda postupne nielen

dopåòal, ale i obmieòal a spresòoval. Tradièný systém slovných druhov, zdedený

ete z antických èias, sa s istými úpravami a modifikáciami dostal aj do naej

slovenskej jazykovedy.

Prvý kodifikátor spisovnej slovenèiny A. Bernolák (l762-l8l3) poznal sedem

slovných druhov meno, zámeno, sloveso, predloku, príslovku, citoslovce a spoj-

ku èím sa odliuje od svojich gramatických predchodcov, ktorí vyde¾ujú osem

(obyèajne tyri sklonné a tyri nesklonné slovné druhy) alebo a desa slovných

druhov (Habovtiaková, l968, s. l3l- l32).

¼udovít túr (l8l5-l856), ná druhý kodifikátor spisovnej slovenèiny, vo svo-

jom najdôleitejom jazykovednom diele Nauka reèi slovenskej (nákladom Tatrí-

na r. l846 2l6 strán) v druhom diele s názvom O prjemenèivosi slov (O ohýba-

ní slov) na s. l32-l90 hovorí o deviatich slovných druhoch: o skloòovaní mien

samotných (podstatných mien), potom prídavných mien, za nimi poètov (èíslo-

viek), tak vemien (zámen) a naposledok samých slovies. Ostatné èlánky reèi (slov-

né druhy) sa neskloòujú (sú neohybné). Neohybnými slovnými druhmi u túra

sú: príslovky, predloky, spojky a citoslovcia (túr, l957, s. l89).

Martin Hattala (l82l-l903), ktorý sa síce celou svojou autoritou priklonil k tzv.

opravenej slovenèine, bol vak osobne po celý ivot proti roztrhnutiu literárnej

jednoty s Èechmi, vo svojej práci Srovnávací mluvnice jazyka èeského a sloven-

ského (l857) rozliuje dva druhy slov: prvý podstatné mená, prídavné mená,

Plik z chomika:

Inne pliki z tego folderu:

Inne foldery tego chomika: